Zrekonštruovanú dominantu Bratislavy sprístupnia verejnosti ešte v septembri

Michalská veža bude opäť prístupná verejnosti. Stane sa tak 27. septembra, uviedlo vo svojej tlačovej správe Múzeum mesta Bratislavy (MMB), ktoré vežu spravuje.

Bratislavskú dominantu sprístupnia spolu s novou dočasnou výstavou, ktorá približuje nielen obnovu tejto pamiatky s viac ako 700-ročnou tradíciou, ale aj jej historický vývoj.

"Výstava približuje vybrané témy z dejín veže - stavebný vývoj veže a barbakánu, sochu Archanjela Michala s časovou schránkou, zvony, vežové hodiny a cibuľovitú strechu. Samostatnou kapitolou je téma obnovy tejto pamiatky," približuje Múzeum.

S Michalskou vežou súvisí aj stredoveký barbakán, teda súčasť mestského opevnenia, na ktorého pôdoryse neskôr vyrástli meštianske domy. V jednom z nich je dodnes zachovaná lekáreň U Červeného raka, ktorá sa podľa MMB,  stane návštevníckym centrom, kde si môžete kúpiť vstupenky na Michalskú vežu.

Michalská veža, ktorú začali stavať v druhej polovici 13. storočia, je najzachovanejšou časťou mestského opevnenia a patrí medzi tri najnavštevovanejšie lokality pod správou Múzea mesta Bratislavy. Slúžila ako jedna zo štyroch brán do mesta spolu s Laurinskou, Rybárskou a Vydrickou, je z nich jediná zachovaná. Slúžila tiež ako požiarna strážnica. Cez prejazd veže viedli v daných obdobiach aj dôležité cesty.

Čo ste z histórie Michalskej veže možno vôbec netušili...
Prierez histórie si môžete pripomenúť aj vo vyjadrení, ktoré novinám Bratislavský kuriér v staršom rozhovore poskytol archeológ a historik, pán Štefana Holčík.

„Zo stredovekého opevnenia mesta Prešpork je jediná zachovaná brána, a to Michalská brána, nad ktorou postupne vyrástla Michalská veža. V minulosti sa objavili snahy zbúrať aj tú, no našťastie ostala zachovaná.

Brána vznikla niekedy na konci 12. alebo na začiatku 13. storočia na mieste, kde dávno pred postavením mestských múrov prebiehala obchodná cesta od severu k brodu na Dunaji. Pravdepodobne v polovici 14. storočia bránu zdvojili a nad ňou postavili nevysoký kamenný objekt. Výška jeho murovanej časti (teda bez strechy) nepresahovala 12 metrov. Brána sa na noc (a v prípade nebezpečenstva) zatvárala spustením pevnej drevenej železným plechom obitej mreže v zvislej kamennej drážke, pri severnom otvore brány. Na poschodí, nad prejazdom brány, sa nachádzal spúšťací (či vyťahovací) mechanizmus bránovej mreže. Poháňaný bol silou ľudí, ktorí museli stúpať na priečky v dvojitom drevenom kolese, čím sa na hriadeľ navíjali konopné laná alebo železné reťaze, na ktorých mreža visela.

Na druhom poschodí stavby boli do priekopy pred opevnením a voči nepriateľovi, nasmerované strieľne. Z miestnosti na druhom poschodí dverami v západnej a vo východnej stene, vychádzali obrancovia mesta na chodník na vrchnej plošine hradobného múru, ktorý mal pravdepodobne cimburie. Ďalšie strieľne a stanoviská pre obrancov boli vo výške neskôr prestavaného tretieho poschodia, možno prekryté presahujúcim okrajom strechy. Budova nad bránou až do začiatku 16. storočia len nepatrne prevyšovala priľahlé mestské opevenenie. Nemožno v tom čase hovoriť o veži, ani keby sme predpokladali, že mala vysokú strechu. Veže nestáli ani nad inými mestskými bránami (Laurinská, Rybárska, Vydrická).            

Pred polovicou 15. storočia postavili do priekopy pred bránou pevnôstku (barbakan, Bolwerk), ktorá mala brániť prístup k vlastnej bráne. Nízka budova nad bránou tým čiastočne stratila svoju pôvodnú obrannú funkciu. V roku 1511 objekt zvýšili o jedno podlažie, po roku 1530 pridali ďalšie poschodia. Nad piatym poschodím vznikla osemuholníková terasa, dokončená  pravdepodobne v roku 1547. Už vtedy však počítali s tým, že nad trasou vyrastie štíhlejšia osemboká nadstavba. Postavili ju v druhej polovici 16. stor. Pravdepodobne vtedy postavili nad prejazdom podbránia pevnú krížovú klenbu s lunetami. V roku 1588 bola hotová meďou pokrytá kupolovitá strecha oktogonu, a na nej vztýčili veternú zástavku z medeného plechu. Kdesi bola na veži inštalovaná maľovaná otáčavá guľa, ktorá ukazovala fázy mesiaca. Tvár mesiaca bola pozlátená. Guľou musel otáčať už vtedy vo veži zabudovaný hodinový stroj, hoci o hodinách na veži je zmienka až v roku 1602. Presná podoba veže v tom čase nie je známa. Definitívny vzhľad veža dostala v roku 1757-1758. Osemhrannú časť nad piatym poschodím vtedy zvýšili o ďalšie dva metre a do pristavanej časti umiestnili nový mechanizmus hodín s veľkými ciferníkmi, takže ich bolo vidieť zďaleka. Osemhrannú terasu ohraničili kamenným balustrovým zábradlím. Vybudovali vysokú cibuľovú strechu so zvonicou, do ktorej umiestnili staršie zvony. Na ostrý hrot na vrcholku veže osadili súsošie archanjela Michala v boji s drakom. Socha archanjela z medeného plechu, dielo medikováčskeho majstra Petra Ellera, bola pozlátená. Myšlienka umiestnenia sochy archanjela v životnej veľkosti na hrote veže bola zrejme importovaná z Benátok, kde sú sochy inštalované na hrotoch zvoníc – kampaníl pri kostoloch. V strednej Európe je takéto riešenie ojedinelé.

Priestory vo veži boli až do 60. rokov 20. storočia obývané. Na každom poschodí bola jedna izba, bez možnosti vykurovania a bez príslušenstva. Izby boli pomerne malé, na každom  poschodí býval iný nájomník s rodinou, pred prvou svetovou vojnou mestskí zamestnanci. Boli to predovšetkým strážnici, ktorí mávali službu na terase šiesteho poschodia vo dne - v noci. Ich hlavnou povinnosťou bolo včas spozorovať a hlásiť vzniknuté požiare. Na začiatku 20. stor. žil na prvom poschodí, ktoré jediné malo aj akúsi predsieň (bola súčasne kuchyňou) posledný vežový strážnik (Turmwächter) Johann Engler s početnou rodinou. Na vyšších poschodiach boli stavané kuchynské sporáky pri jedinom komíne v severovýchodnom kúte veže, na “podestách” schodiska. Komín je zachovaný, vidno ho pod cibuľou strechy. Drevené schodisko bolo veľmi tmavé. Nemalo vlastný zdroj denného svetla, lebo izby s oknami boli od schodov oddelené priečkami. Prvé poschodie ešte aj po roku 1970 slúžilo obytným účelom.“  

bak, 

Foto: Dominika Bolgáčová/MMB