Spoločnosťou aj ministerstvom zabudnuté deti - „zlé“ deti

Záškoláctvo, krádeže, klamstvá, úteky z domu, bitky, šikanovanie spolužiakov, nadávanie učiteľom a rodičom, neosvojené školské návyky, užívanie drog, neprimerané reakcie, vulgarizmy, sebapoškodzovanie. Paleta prejavov detí s poruchami správania je široká. Ak sa dieťa správa tak, že nespĺňa normy nastavené spoločnosťou, je to najčastejšie prejav nevhodnej výchovy, poruchy pozornosti alebo traumy z detstva. 
Ak problémové správanie trvá u dieťaťa viac ako pol roka a je intenzívne nielen v škole, na krúžkoch, ale aj doma, rodičia hľadajú odbornú pomoc. Tú nájdu v špeciálnych výchovných zariadeniach. Málokto vie, že tri takéto zariadenia fungujú aj v Bratislave. Prichádzajú sem rodičia nielen z Bratislavy a okolia, ale často aj z iných kútov Slovenska.

Od úchylnej mládeže k deťom s problémovým správaním

Prvotná starostlivosť o deti s poruchami správania sa poskytovala už od 15. storočia v chudobincoch spolu s dospelými. Prvé prevýchovné zariadenia čisto pre mládež začali vznikať v 17. stor. Podľa Albína Škovieru „patrilo Rakúsko-Uhorsko medzi svetovú špičku v budovaní týchto zariadení. Prvé zariadenie prevýchovného charakteru na terajšom našom území vzniklo v Košiciach. Bola to Kráľovská polepšovňa. Začala fungovať v roku 1903. Deti sa tu mohli vyučiť remeslu. Mali na výber z 27 profesií, čo dnes spolu neponúkajú všetky špeciálne výchovné zariadenia na Slovensku.“ 

Dnes v budove bývalej Kráľovskej polepšovne sídli Univerzita veterinárskeho lekárstva a farmácie.V tomto období vznikali aj ďalšie zariadenia. Po vzniku Československa po roku 1918 začal vychádzať prvý špeciálnopedagogický časopis a volal sa Úchylná mládež.

„Po vojne v roku 1945 sa ukázalo, že prevýchovné zariadenia sú naďalej potrebné. V 50. rokoch prešli spod rezortu spravodlivosti pod rezort školstva. Tým sa zmenil aj obraz týchto zariadení. Už menej evokovali basu,“ hovorí Albín.
Sociálnodiagnostické ústavy, predchodcovia súčasných diagnostických centier, vznikali ako pobočky vtedajšieho Výskumného ústavu pedagogického. Ich úlohou bolo triediť deti a umiestňovať ich do ďalších zariadení. Triedenie sa ukázalo už v 19. storočí ako dôležité, hlavne kvôli výberu profesie. „Na jednej strane sme si boli vedomí, že tieto zariadenia reálne potrebujeme. Na druhej strane to nebola ideálna prezentácia socialistického systému. Preto zariadenia vznikali na okrajových oblastiach, kde neboli veľmi na očiach. Preto v Bratislave nie je ani jedno reedukačné centrum. Ale v Tomášove alebo v Studenom to už možné bolo. To je dôvod prečo sa doteraz niektoré reedukačné centrá nachádzajú v kaštieľoch,“ dodáva.

Paradoxne v tomto období poskytoval štát veľmi dobrú podporu odborným zamestnancom. Minimálne z finančných dôvodov boli motivovaní pracovať v týchto zariadeniach. Zarábali totiž o tretinu viac ako učitelia v bežnej škole. Kládol sa tiež dôraz na odbornú pripravenosť zamestnancov. Všetci pedagogickí pracovníci prevýchovných zariadení si museli dopĺňať špeciálnopedagogické vzdelanie. Po roku 1980 mali možnosť absolvovať takmer zadarmo psychoterapeutický výcvik. Dnes si musia tento výcvik platiť pedagogickí a odborní zamestnanci z vlastného vrecka. Počas socializmu sa výrazne zlepšil spôsob práce v týchto zariadeniach. Ako uvádza Albín Škoviera: „Už v 80. sa tu robila arteterapia, pracovalo sa s dynamikou skupiny. V tomto období sa v tejto oblasti urobilo najviac za posledných 60 rokov.“

Zmeny po roku 1989 a súčasný stav, ktorý nie je vyhovujúci

V 90. rokoch spoločenské zmeny vyvolali myšlienku, že všetko, čo tu bolo doteraz, je zlé. Preto sa aj pokrok v prevýchovných zariadeniach zastavil.  V roku 2008 mali prevýchovné zariadenia prejsť pod rezort práce. Tento krok nevyšiel a výchovné zariadenia zostávajú v správe ministerstva školstva. Pre porovnanie Detské domovy (dnes Centrá pre deti a rodiny) prešli pod sociálny rezort v roku 1997. Odvtedy sa táto oblasť stala pre ministerstvo práce kľúčovou, zatiaľ čo prevýchovné zariadenia sú na okraji záujmu ministerstva školstva. „Chýbajú financie, chýba niekto, kto by za tieto zariadenia bojoval. V centrách pre deti a rodiny majú povinnú supervíziu pre pracovníkov. Špeciálne výchovné zariadenia by ju potrebovali oveľa viac, ale nemajú ju. Tak ako bolo v 70. rokoch atraktívne pracovať v prevýchovnom zariadení, tak dnes nie je. Ďalším problémom je, že tí najšikovnejší ľudia odchádzajú do iných odborov. Zamestnanci tu nie sú primerane zaplatení za tie riziká, čo znášajú,“ tvrdí Albín.

Trojica bratislavských zariadení vzdeláva deti z celého Slovenska

V dnešnej podobe fungujú špeciálne výchovné zariadenia od roku 2008 podľa najnovšieho školského zákona. Na Slovensku fungujú tri typy špeciálnych výchovných zariadení:  diagnostické centrá (DC), reedukačné centrá a liečebno-výchovné sanatóriá (LVS). V Bratislave sa diagnostické centrá nachádzajú na Slovinskej ulici v Trnávke a na Trstínskej ulici v Záhorskej Bystrici. Liečebno-výchovné sanatórium sa nachádza na Hrdličkovej ulici. Reedukačné centrum v Bratislave nie je zriadené. Ako vyplýva z názvu, diagnostické centrum slúži hlavne na diagnostiku, teda odhalenie diagnózy dieťaťa. Ako uvádza sociálny pedagóg z LVS Hrdličkova Milan Golis „LVS je  internátna škola s režimom, ktorá je určená pre chlapcov druhého stupňa základnej školy, ktorých intelekt je v norme. Podmienkou je, že dieťaťu by malo mať diagnostikované  ADHD (porucha pozornosti spojená s hyperaktivotou) alebo ADD (porucha pozornosti). S týmito diagnózami sú často spojené poruchy správania a poruchy učenia.“ 

Vo väčšine prípadov ide o dobrovoľné pobyty. Chlapcov sem privádzajú rodičia, ktorí už nezvládajú výchovu svojho dieťaťa a situácia je taká zlá, že sú nútení školou a okolím umiestniť ho do internátnej školy. Pobyt v DC a v LVS môže odporučiť aj Centrum pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie. Ďalším spôsobom ako sa deti dostávajú do špeciálnych výchovných zariadení je uloženie výchovného opatrenia súdom. Podľa Milana Golisa „v tomto prípade ide o deti, ktoré napr. zanedbávajú školskú dochádzku alebo už urobili nejaký priestupok.“ Takýchto detí je viac v DC ako v LVS. Dĺžka pobytu v DC je spravidla dvanásť týždňov, zatiaľ čo v LVS je to spravidla rok. Pri dobrovoľnom pobyte však majú posledné slovo rodičia. V DC sa na rozdiel od LVS vzdelávajú aj chlapci aj dievčatá. Ďalším rozdielom je, že DC je určené aj pre deti s mentálnym postihnutím. Podľa Milana Golisa „špeciálne výchovné zariadenia majú rodičia spojené s polepšovňou, obávajú sa toho. Sme síce špecializované zariadenie, ale reálne môžeme dieťaťu pomôcť.“

Deti z patologického prostredia, ale aj rozmaznaní jedináčikovia

Ťažkosti s výchovou vlastných detí majú usporiadané rodiny, ale aj rodičia, ktorí sami bojujú s problémami. Bežné je, že dieťa vyrastá v patologickom prostredí, kde sú normy posunuté. Častý je v týchto rodinách alkoholizmus, trestná činnosť a závislosti. Ďalšou skupinou sú neúplne rodiny, slobodné matky alebo deti v striedavej starostlivosti. Jednu tretinu tvoria rodičia, ktorí majú adoptované deti a tiež detské domovy. Ako hovorí Milan Golis „väčšinou sú chlapci v LVS z bežných fungujúcich rodín, kde je mama a otec. Často sú to jedináčikovia. Vtedy cítiť, že tieto deti sú rozmaznávané. Chlapci, ktorí majú súrodencov s nimi veľakrát prichádzajú do konfliktov. Ak má chlapec mladšieho súrodenca, vtedy sa ukazuje aj agresívne správanie.“ Dôvodov, prečo rodičia nezvládajú výchovu svojich detí je niekoľko. Konflikty v rodine a s tým spojená neistota dieťaťa, nadmerne ochranárska výchova a neuspokojené emocionálne potreby. „Dieťa žije v neistote. To je spojené s úzkosťami a s hľadaním prostredia, ktoré by mu tú istotu ponúklo. Potom sa dieťa dostane do partie, kde je akceptované a kde ho vypočujú. Často ide o deti, ktoré neboli emocionálne a sociálne sýtené, rodičia nemajú na ne čas. Tieto deti sa preto nenaučia vyjadrovať svoje emócie, ani prispôsobiť a fungovať v kolektíve. Dnes sa deti navzájom posudzujú už v škôlke podľa toho, kto na čo má. Už tu je časť detí vytláčaná na okraj. Ďalšia vec je prehnaný sociálny pedocentrizmus. Rodičia svoje deti nadmerne ochraňujú. Dieťa prestalo byť dieťaťom v rodine, stalo sa módnym doplnkom, prezentuje rodičov. Potom dieťa nie je schopné zvládať drobné záťažové situácie. Aj chválenie má svoje hranice,“ hovorí Albín Škoviera. Rodičia sa umiestnením dieťaťa nezbavujú zodpovednosti. Ich povinnosťou je učiť sa nastavovať hranice dieťaťu v domácom prostredí. Nie vždy sa to darí. Ako hovorí Milan Golis „spolupráca s rodičmi je veľmi dôležitá. Niekedy sa stane, že počas týždňa dieťa vie fungovať, ale keď príde domov, kde sú pravidlá inak nastavené alebo nie sú, tak to dieťa sa vráti do zariadenia rozhádzané. Znovu trvá istý čas, kým sa nastaví na normálny režim.“

Menšie triedy a pravidelný režim

Narozdiel od bežných základných škôl, tzv. kmeňových škôl, z ktorých deti do špeciálnych výchovných zariadení prichádzajú, sa tu žiaci učia v triedach, kde je max. počet žiakov osem. Keďže ide o internátne zariadenia, deti v nich zostávajú aj po vyučovaní. Každý deň má presnú štruktúru v podobe ustáleného režimu. Ten má pre deti s ADHD veľký význam. Často si prvýkrát vôbec zažijú istotu toho, že vedia čo a kedy ich v ten deň čaká. Podľa Albína Škovieru „ je pre deti s ADHD režim zásadnou oporou. Príprava na vyučovanie v špeciálnych výchovných zariadeniach je pravidelná režimová aktivita. Je to dané od 16:30 hod. do 18:00 hod. Keby bola raz príprava o 14:00 hod., inokedy o 19:00 hod., výhovorka detí by bola, že sa nemajú čo učiť. 

Špeciálne výchovné zariadenia nie sú detské basy

Podstatou špeciálnych výchovných zariadení nie je len režim, ale aj hodnotiaci systém. Deti v priebehu týždňa získavajú za svoje správanie body. Vždy vo štvrtok sa body za celý týždeň spočítajú a podľa výsledku je dieťa zaradené do istého stupňa. Prvý a druhý stupeň je najlepší. Odmenou je víkendový pobyt doma. Tretí stupeň je taký stred. Dieťa môže ísť s rodičmi mimo areálu zariadenia v rámci nedeľnej vychádzky. Dieťa v štvrtom a piatom stupni môže prijať návštevu len v zariadení. 
Bezproblémovejšie deti sa podľa Albína Škovieru vychovávajú samé: „Nepotrebujú upozorňovať na to, čo je dobré a čo nie. Ale dieťa, ktoré má poruchu správania, potrebuje mať tú informáciu. V čom vidíme jeho problém – škaredo rozprávaš, chodíš neskoro, nepíšeš si úlohy. Už to je hodnotenie. Toto by si nemal robiť. Potrebuje mať odozvu. Tá odozva  sa na konci týždňa premieta do hodnotiaceho stupňa. Dieťa má spätnú väzbu na svoje správanie, čo sa mu podarilo, nepodarilo.“ Hodnotenie detí nie je len mechanické prideľovanie bodov. Ide v podstate o rituál, pri ktorom deti znovu prežijú svoj deň alebo týždeň. Tu sa nachádza priestor na prácu s emóciami detí. Na to v bežnej škole, často ani v rodine nie je čas. 

Prísny neznamená zlý

Deti, ktoré prichádzajú do LVS sa ťažko sústredia, nemajú školské návyky nevedia ako sa učiť, odmietajú sa pripravovať do školy. Keďže majú zlú skúsenosť zo svojej pôvodnej školy, majú slabú sebadôveru a odpor ku škole. Dôvera im chýba aj vo vzťahu k dospelým. Tiež kvôli negatívnym skúsenostiam. Sú to deti označované ako tie „zlé a nevychované“. Deti, ktoré sa nemôžu zúčastňovať školských výletov. Práve špeciálne výchovné zariadenia sú miesta, kde deti získavajú opätovnú sebadôveru a vôbec prvýkrát si vytvoria pozitívny vzťah s dospelým človekom. Podľa Albína Škovieru „ide hlavne o spoľahlivosť. Ak dieťaťu niečo sľúbim, tak to musím splniť. Keď niečo poviem, tak to myslím vážne. Prísny neznamená zlý. Veľa chlapcov nemá mantinely a hranice. Toto zariadenie im tie hranice dá, aby sa to naučili. Je to dôležité pre ich napredovanie. Deti preto potrebujú stabilitu, bezpečie a záujem, v prípade rodičov lásku. Nie je to žiadna veda.“

Monika Grznárová
(ilustr. obr. DC pre deti na Slovinskej ulici)