Prezidentka ZZŠS: „Chcem veriť, že sme na dobrej ceste, aj keď to potrvá ešte roky.“

Na pozíciu prezidentky Združenia základných škôl Slovenska zasadla Mgr. Eva Horníková koncom marca 2022. Počas necelých troch rokov v  zastúpení stoviek základných škôl a v snahe prinášať odborný pohľad „zdola“ sa stretla už s piatimi ministrami školstva. Zaviedla viaceré novinky a platformy, ktoré prepájajú riaditeľov škôl, a kde si môžu vymieňať svoje skúsenosti. Popri tom je už 11 rokov riaditeľkou Základnej školy Karloveská 61 v Bratislave.

V rozhovore sme otvorili témy, ako je napríklad recept na kvalitné školstvo nielen v Bratislave, ale na celom Slovensku, prečo mladých pedagógov pribúda veľmi málo, ale aj či môže fungovať medializované zavedenie detektorov kovu.

Začnime možno takpovediac „od vrchu“. Ako vnímate z pozície prezidentky združenia súčasnú komunikáciu s Ministerstvom školstva SR?

Určite to musíme vnímať vo dvoch rovinách, a síce je to osoba ministra školstva a exekutívny aparát, vrátane podriadených organizácii, ktoré taktiež výrazne  ovplyvňujú činnosť a fungovanie základných škôl. Som rada, že súčasný pán minister nás vníma ako rovnocenných partnerov a dokážeme s ním komunikovať mnohé témy. Či už to je rozpracovaná kurikulárna reforma, s ktorou úspešne napredujeme a bola zachovaná kontinuita, prípadne vieme na spoločných sedeniach otvoriť aj nové oblasti, ktoré dokážu pomôcť slovenskému školstvu.

Koľko škôl zastupuje Združenie základných škôl Slovenska?

Sme združenie, ktoré má zhruba 360 členov (základných škôl), no v podstate zastupujeme všetky základné školy, ktorých je na Slovensku 1800. Naši členovia majú viaceré výhody, ktoré im pomáhajú pri riadení (školenia, stretnutia, podpora), no v globále sme všetci na jednej lodi  a problém na západe Slovenska sa týka aj východu a naopak. Napríklad, špeciálne v Bratislave som založila platformu KRB (pretože krb predstavuje teplo, svetlo a pohodu, ale je to aj skratka Klub riaditeľov Bratislava), kde sa na pravidelnej báze stretávame viacerí riaditelia základných škôl, aby sme si vypočuli nejakého odborníka alebo prediskutovali aktuálne poznatky z terénu. No a niečo podobné som zaviedla aj na celom Slovensku, keď sme v spolupráci s organizáciou Edulab naštartovali projekt Mapa školského know how, kam sa môžu školy aj samé prihlásiť a zdieľať to, čo im funguje.

Ako sa dajú časovo zvládnuť aktivity združenia popri riadení základnej školy?

Je to určite výzva. Školstvu som obetovala celý svoj profesijný život a od začiatku dávam do toho celé srdce, inak to ani nejde, ak máte veci robiť desiatky rokov a chcete, aby sa veci aj posúvali vpred. Nie je to práca, ale celoživotné poslanie. Prešla som si mnohými etapami, aj ťažkými skúškami, čo ma naučilo, že jedine konštruktívny dialóg napriek rôznymi úrovňami riadenia a spolupráca dokážu prinášať ovocie. Aj preto zastávam názor, že riaditeľ školy musí byť v prvom rade kvalitný manažér, ktorý dokáže riadiť školu, ktorá v mnohých prípadoch má parametre veľkého korporátu. Dnes sa kvalitne a obsiahnutím celej agendy už nedá zvládnuť všetko iba z pozície riaditeľa, potrebujete stredný manažment, ktorý je odborne zdatný a môžete sa naň spoľahnúť. A najmä v kontexte rozbehnutých kurikulárnych zmien je kľúčové, aby zmeny implementovali do života manažéri, ktorí chápu širší kontext, dokážu pracovať s ľuďmi, neboja sa delegovať úlohy, sú schopní nastaviť kontrolné mechanizmy a pod.

Nie každý má predpoklady riadiť veľký podnik. Pochopiteľne, každý sme v niečom unikátny. No, čo do počtu zamestnancov, žiakov, ale taktiež ich rodičov, sa pri školách bavíme často o „akoby firmách“ s viac ako tisíc zamestnancami. Nie je to vôbec jednoduché a vyžaduje si to viac ako byť dobrým pedagógom.

Nie je to iba o financiách...

Určite nie je, ale ... Opýtam sa úplne jednoducho, ktorá veľká firma, ak jej záleží na napredovaní a spokojnosti zamestnancov  by si trúfla dať plat svojmu generálnemu riaditeľovi 1200 eur v hrubom? Žiadna. Pritom v školstve, čo je budúcnosť našej krajiny, žijeme v tomto pomýlenom nastavení. Ale dokedy?

Sú tisíce pedagógov, ktorí sa oddali svojmu poslaniu, a to bez ohľadu na platové podmienky. Problém je, že táto veľká skupina „lojálnych“ má väčšinou skorší dátum narodenia a nová a mladá generácia je oveľa viac závislá na rodinnom rozpočte. Mladí pedagógovia si z učiteľského platu, najmä vo veľkom meste, nedokážu založiť rodinu. Tak to je, čísla nepustia a mi príde až smiešne, že bojujeme o navýšenie platov v jednotkách percent, pretože politická vôľa už desaťročia nepripustí ani diskusia o zásadnej zmene. Ja si vážim každú prácu, či robotník, alebo predavač, ale je mi veľmi smutno, ak počúvam, že šikovný pedagóg musí ísť vykladať kartóny do obchodného reťazca, kde mu dajú o 400 eur viac.

Pozrime na krátko na nedávno zverejnený rebríček škôl INEKO. Je to pre rodičov spoľahlivá pomôcka, kam umiestniť svoje dieťa?

Áno, ale iba do istej miery. Sú to iba dáta. A tým  nechcem dehonestovať ich význam, no škola je živý organizmus a nie všetko sa dá vyjadriť dátami. Uvediem to na príklade našej školy Karloveská 61, kde máme 617 žiakov. V rebríčku sme obsadili 195. miesto. Je to dobré alebo zlé? Pre nás je ukazovateľom, že nám stále viac detí pribúda a už si môžeme vyberať. To je pre nás spätná väzba, že ideme dobrou cestou. Zaviedli sme mnoho vzdelávacích a manažérskych inovácii, ktoré nám pomáhajú a uľahčujú každodenný život. Pracujeme a vzdelávame sa v priateľskej atmosfére, inkluzívne vzdelávanie berieme doslovne a máme k nemu vypracovaný celý systém riadenia. Tým chcem povedať, že jedna vec je bodové ohodnotenie na základe exaktných dát, no rovnako podstatné je aj to pre tabuľky neviditeľné – ľudský prístup, priateľská atmosféra medzi kolegami, otvorený vzťah pedagóg – rodič – dieťa.

Na záver, ako vnímate medializované informácie o zavádzaní detektorov kovu na školách?

Každý, kto niekedy mal len trochu kontakt s realitou, ako funguje zabezpečenie školy, nemôže tejto informácii tlieskať. Je otázne, či ide len o vymyslenú informáciu alebo reálny zámer. Každopádne, je to nezmysel. Nechceme predsa robiť zo škôl väznice. Začať musíme úplne inde, a to v kvalitnej prevencii. Dieťa máme od piatich rokov v systéme a musíme s jeho psychikou pracovať od malička, aby sme potom neboli prekvapení.

(pk)