Lekár a záchranár: „Každý zásah je jediný, jedinečný a neopakovateľný.“

Desiatky rokov pôsobí Július Pavčo ako záchranár, a teda lekár v prvej línii. Má za sebou stovky, možno tisícky výjazdov, ktoré sa jedného dňa rozhodol pretaviť do knižnej podoby. Aktuálne mu vychádza už štvrtá kniha v poradí, s názvom Sanitka plná nádeje, v ktorej popisuje skúsenosti so zranenými pacientmi nielen vlastné, ale aj od kolegov.

Aktuálne vám vyšla nová kniha a ak mám správne info, tak štvrtá v poradí. Čím je tá aktuálna odlišná od prvotnej trojice?

Máte správnu informáciu. 15. mája, symbolicky na Deň 155 (pozn. autora - číslo tiesňovej linky záchrannej zdravotnej služby), sme krstili v poradí štvrtú knihu, ktorá nadväzuje na tie predchádzajúce knihy príbehov z prostredia tiesňovej linky a zo záchranky. Za vznik a uvedenie do života môžem poďakovať Matejovi Polákovi, riaditeľovi záchrannej zdravotnej služby ZaMED, ktorý inšpirovaný po prečítaní mojich kníh prišiel s nápadom urobiť niečo podobné, a to spísať zážitky svojich záchranárov. Veď za tých 20 rokov, čo ako poskytovateľ vykonáva túto činnosť, ich musí byť dosť, povedal. Bola to výzva a podarilo sa. Príbehy tak ako v predchádzajúcich knihách sú autentické, skutočne sa stali a jediný rozdiel oproti predchádzajúcim je, že do knihy prispeli viacerí záchranári.

Čo vlastne lekára inšpiruje k tomu, že sa rozhodne pre písanie kníh? Išlo vo vašom prípade aj o akúsi formu edukácie širšej verejnosti pri medicínskych témach?

Prvoplánovo som nikdy nechcel písať knihy. Prišlo to spontánne, keď som do literárnej súťaže miestnej knižnice vo Vrakuni poslal dva príbehy (Starký neodchádzaj a Veronika sa rozhodla zomrieť). Na moje prekvapenie som získal ocenenie a otázku od poroty, či nemám viacej príbehov a nechcel by som ich vydať v knižnej forme. Po dlhšom zamyslení som to vyhodnotil ako celkom zaujímavý nápad, a tak vznikla kniha Príbehy z tiesňovej linky 155. Každý príbeh opisuje volanie na tiesňovú linku, komunikáciu operátora aj s poučným záverom. Knižný náklad sa v priebehu krátkej doby vypredal a pozitívne reakcie čitateľov viedli k napísaniu ďalších kníh. Ako povedala krstná mama druhej knihy Evička Borušovičová, z kníh človek nezbohatne, tie majú prinášať ľuďom radosť a poučenie. A týchto jej slov sa držím.

Prečo by si mali ľudia prečítať vašu knižnú novinku – čo všetko sa vďaka nej / z nej dozvedia?

Táto kniha je výnimočná tým, že rozpráva príbehy záchranárov  – príbehy priamo z terénu, bez prikrášľovania a bez pátosu. Ukazuje, že za uniformou je človek. Človek, ktorý ako všetci ostatní, cíti únavu, strach, pochybnosti, ale aj radosť z dobre vykonanej práce. Tej práce, pri ktorej ide o sekundy, rozhodnutia, zodpovednosť a následky, ktoré si človek nesie nielen domov po službe, ale často po celý život. Bojovať o ľudské životy v posádke záchrannej zdravotnej služby je náročné. No ešte náročnejšie je pokúsiť sa zhrnúť prácu záchranárov a lekárov do pár odsekov, strán a kapitol. Vystihnúť pocity a emócie, ako ich v danej chvíli prežívali priami účastníci a poskytnúť čitateľovi reálny obraz o priebehu zásahu pri záchrane ľudského života. Každý príbeh v knihe je výnimočný. Či veselý alebo aj smutný, no hlavne poučný.

Ako ste už naznačili, dlhodobo pracujete ako lekár – záchranár, čo je určite mimoriadne náročná práca nielen fyzicky, ale aj psychicky. Čím je pre vás osobne táto práca zaujímavá – krásna?

Urgentná medicína je úžasná v tom, že do seba zahŕňa všetky vážne situácie a stavy z rôznych odborov a núti človeka sa neustále vzdelávať. Nikto, kto túto prácu vykonával, nemôže povedať, že je monotónna. Každý zásah je jediný, jedinečný a neopakovateľný. Záchranári majú málo času na rozhodovanie, za veľmi krátku dobu musia vykonať množstvo úloh a úkonov v nie vždy ideálnych podmienkach a musia byť dosť odborne erudovaní, aby vedeli adekvátne poskytnúť prednemocničnú zdravotnú starostlivosť. Tu sa ukazuje krása a náročnosť urgentnej medicíny.

Mali ste niekedy obdobie, kedy ste boli na pokraji vlastných síl a možno ste zvažovali inú profesijnú cestu? A ak áno, tak čo vás presvedčilo o opaku?

Prácu na záchranke vykonávam viac ako dvadsaťpäť rokov. Predtým som robil aj v nemocnici na internom oddelení či na oddelení anesteziológie a intenzívnej medicíny. Neskôr popri záchranke som pracoval aj na Operačnom stredisku záchrannej zdravotnej služby či na vrtuľníkovej záchrannej službe. Ako lekár v posádke som odslúžil na viac ako 50 staniciach rýchlej lekárskej pomoci (pozn. autora - na Slovensku máme 86 staníc RLP). Môžem povedať, že všade som stretával zanietených a šikovných ľudí, ktorí túto prácu vykonávajú s úctou a pokorou. Inak sa to nedá. Každý úspech pri záchrane ľudského života vás nabije novým odhodlaním a energiou na dlhé mesiace. Nikdy to nie je to zásluha jednotlivca, ale vždy kolektívu.

Ktorý zážitok zo služby je pre vás za roky praxe najpamätnejší – možno tým, že šlo o mimoriadne náročnú skúsenosť, prípadne opačne - vtipnú?

Za tie roky ich bolo nespočetne. S tými veselými sa podelím hocikedy a s radosťou, tie so smutným koncom nosím v sebe. Tak, ako väčšina z nás, záchranárov. Možno ak by boli čitatelia zvedaví, môžu ich nájsť nielen v knihe Sanitka plná nádeje, ale aj tých predchádzajúcich. Nie všetky majú dobrý koniec, ale taký je život.

Dokážete už za roky praxe zvládnuť bez mihnutia oka každú situáciu / pacienta, ku ktorej ste privolaný? Alebo sú momenty, ktoré vás ešte vždy dokážu zaskočiť a nedá sa na ne úplne pripraviť nikdy?

Myslím si, že rovnako, ako každý záchranár v kritických situáciách. Záchrana ľudského života je tímová práca a každý z nás vie, kde je jeho miesto a čo má robiť. Urgentná medicína za posledné desaťročia pokročila výrazne vpred, máme vypracované štandardné postupy ku každej kritickej situácii a vytvorením tréningových centier máme možnosť sa na tieto situácie aj pripraviť. Jediné, čo nás dokáže zaskočiť, je ľudská ľahostajnosť, keď do nášho príchodu nikto neposkytuje prvú pomoc človeku v ohrození života a len čaká na záchranku so založenými rukami.

Je pravda, že záchranári majú mimoriadne čierny – až morbídny humor vďaka, v skutku nevšedným situáciám, ktorým sú často vystavovaní?

Môžem vám to len potvrdiť. Možno je to forma nášho odbúrania stresu a psychohygiéna. Ak by ste sa chceli s týmto humorom zoznámiť, stačí si prečítať pár príbehov z mojich kníh. Určite ho tam nájdete.

Stáva sa vám, že sa s vami spojí pacient či jeho rodina, ktorému ste zachránili život a prípadne máte aj takú skúsenosť, že by ste zostali v kontakte?

Stáva sa to, nie často, ale sú to tie najdojemnejšie a najkrajšie stretnutia. Prednedávnom som odovzdával pacienta doktorovi na urgentnom príjme v okresnej nemocnici. Ten si ma vypočul, prečítal si správu o pacientovi, ktorú som napísal cestou ako povinnú sprievodnú dokumentáciu o udalosti a zahľadel sa na mňa s otázkou, či som pred desiatimi rokmi neslúžil aj v Galante. Keď som zalovil v pamäti a potvrdil, že to je možné, tak sa potešil, že si ma pamätá a môže sa mi poďakovať za záchranu otca, ktorého sme zresuscitovali. Aj to viedlo k jeho rozhodnutiu stať sa lekárom.

Pred nami je leto, a to je obdobie, kedy často vídame nehody cyklistov, motorkárov, ale aj korčuliarov na hrádzi či detí na trampolínach, prípadne v bazénoch... skúsme možno na záver upozorniť ľudí na to, čo sú skutočne tie najväčšie hrozby leta – s čím máte ako záchranár veľkú skúsenosť, a teda, možno by sa im mohli ľudia skúsiť vyvarovať?

Užiť si leto, nabrať energiu a príjemné zážitky, sa dá aj v týchto extrémnych horúčavách, ktoré nám meteorológovia sľubujú, no nesmieme zabúdať na všetky riziká s tým spojené. Najlepší je aktívny oddych počas ranných alebo večerných prechádzok, plávanie a hlavne kvalitný spánok, ktorý však býva počas horúcich nocí narušený. Dbajme na pitný režim. Majme na pamäti všetky riziká, ktorým sme počas horúcich letných dní vystavení, nebuďme k nim ľahostajní. Hlavne nepreceňujme svoje sily a schopnosti. Len tak predídeme zbytočným komplikáciám a budeme si môcť leto užiť plnými dúškami.

Vizitka

Július Pavčo – lekár, záchranár, pedagóg, občasný publicista a príležitostný spisovateľ. V systéme záchrannej zdravotnej služby sa pohybuje viac ako dvadsať rokov, prešiel všetkými pozíciami, slúžil v rôznych častiach Slovenska. Ako sám hovorí, táto práca človeka musí baviť a napĺňať. Odmenou mu je dobrý pocit a veľa neuveriteľných príbehov. Je autorom kníh „Príbehy z tiesňovej linky 155“ (2023), „Príbehy (nielen) z tiesňovej linky 155“ (2024), „Všetkých nezachrániš“ (2025) a „Sanitka plná nádeje“ (2026). Vo svojich knihách sa snaží priblížiť prácu nielen operátorov z tiesňovej linky 155 a záchranárov, ale hlavne príbehmi edukovať verejnosť. Príbehy v každej knihe sú autentické, niektoré jeho osobné, ale väčšinou prerozprávané od kolegov zo záchranky.

(vt)