Čo si pamätá zem pod Bratislavou? Nový film Zóny nikoho rozpráva aj príbeh Vrakunskej skládky

Pod bratislavskou Vrakuňou zostali desaťtisíce ton chemického odpadu. Kým sa štát už desaťročia pokúša nájsť spôsob, ako odstrániť následky priemyselnej minulosti, kontaminácia zostáva súčasťou krajiny. Nový slovenský dokumentárny film Zóny nikoho (réžia Viera Čakányová, Lucia Kašová, Barbora Sliepková) sa na tento príbeh pozerá z nezvyčajnej perspektívy: čo keby sme namiesto človeka postavili do centra pozornosti samotnú prírodu?

V rokoch 1966 až 1979 sa do bývalého ramena Malého Dunaja vo Vrakuni vyvážal odpad z chemických závodov Juraja Dimitrova, známych ako Dimitrovka. Chemické látky skončili v zemi bez dostatočného zabezpečenia proti prenikaniu do podzemných vôd. Skládku neskôr prekryli a rekultivovali. To, čo sa odohrávalo pod povrchom, však pokračovalo.

Dnes patrí Vrakunská skládka medzi najzávažnejšie environmentálne záťaže na Slovensku. Jej sanácia sa pripravuje roky, no stále čelí komplikáciám. V roku 2026 správny súd zrušil rozhodnutie, ktoré umožňovalo projektu pokračovať bez úplného posudzovania vplyvov na životné prostredie. Plánované riešenie tak musí opäť prejsť posudzovaním.

Príbeh skládky je zároveň príbehom zvláštneho rozporu. Na povrchu pokračuje každodenný život mesta, zatiaľ čo pod zemou zostávajú chemické látky, ktoré tam uložili pred viac ako polstoročím. Príroda si totiž pamätá aj to, na čo spoločnosť postupne zabudla.

Keď hlavnou postavou nie je človek

Práve tento rozpor zaujal režisérku Vieru Čákanyovú, ktorá sa Vrakunskej skládke a súvisiacemu areálu bratislavskej Dynamitky venuje v novom dokumentárnom filme Zóny nikoho. Spolu s režisérkami Luciou Kašovou a Barborou Sliepkovou sa rozhodli rozprávať príbehy troch najzávažnejších environmentálnych záťaží Slovenska. Okrem Bratislavy film prináša príbehy gudrónových jám v Predajnej a oblasti Chemka Strážske.

Spoločným zámerom všetkých troch poviedok je obrátiť zaužívanú perspektívu. V environmentálnych kauzách zvyčajne sledujeme politikov, úradníkov, odborníkov či obyvateľov zasiahnutých území. Režisérky sa rozhodli presunúť pozornosť na krajinu samotnú: na pôdu, vodu a toxické látky, ktoré sa v prostredí pohybujú bez ohľadu na ľudské rozhodnutia a volebné obdobia.

„Životné prostredie nie je len objekt mimo nás, ktorý má slúžiť našim potrebám. Je to subjekt, ktorého sme pevnou súčasťou a ktorý nás presahuje,“ hovorí Viera Čákanyová.

Jej bratislavská epizóda preto presahuje hranice klasického dokumentu. Pri rozprávaní využíva animáciu, obrazy generované umelou inteligenciou aj motív mycélia – podzemnej siete húb, ktorá prepája živé organizmy. Neviditeľný svet pod našimi nohami sa stáva spôsobom, ako uvažovať o pamäti krajiny a o následkoch ľudských zásahov.

Dedičstvo, ktoré presahuje ľudský život

Na Slovensku evidujeme približne 1 200 environmentálnych záťaží, z ktorých viac ako 260 je vo veľmi vážnom stave. Mnohé vznikli v období, keď priemyselná výroba dostávala prednosť pred ochranou životného prostredia. Ich dôsledky pretrvávajú celé desaťročia. Film Zóny nikoho ukazuje, že toxicita má aj spoločenskú podobu. Prejavuje sa v odkladaných rozhodnutiach, nefunkčnej byrokracii a v našej schopnosti zvyknúť si na problémy, ktoré zostávajú skryté pred očami.

Vrakunská skládka je bratislavským príkladom takéhoto konania. Kým ľudia plánujú budúcnosť v horizonte rokov, kontaminovaná pôda a podzemná voda nesú následky rozhodnutí starých celé generácie. Otázka preto znie aj inak: aký čas potrebuje príroda, aby sa zotavila z toho, čo sme jej spôsobili?

Tri režisérky ponúkajú tri odlišné filmové pohľady, ktoré spája presvedčenie, že krajina nie je pasívnym priestorom určeným na využívanie. Je živým systémom, ktorého sme súčasťou.

Dokument Zóny nikoho bude mať slovenskú premiéru 22. októbra na festivale Jeden svet v Bratislave. Do slovenských kín vstúpi 19. novembra 2026 v distribúcii Asociácie slovenských filmových klubov.

Vrakunská skládka je jedným z miest najvoac poznačených toxickým dedičstvom. Jej príbeh sa odohráva pod povrchom Bratislavy už desaťročia. Film Zóny nikoho nás pozýva pozrieť sa naň očami krajiny, ktorá s jeho následkami zostáva žiť.

 (bak)