Aj v čase obmedzených možností vieme začať s novým koníčkom

časoch pandémie, ktorá nás podstatne izolovala od sociálnych kontaktov, existuje viacero spôsobov, ako sa začať realizovať aj v takomto obmedzenom režime. Niekto začal častejšie chodiť do prírody, iný prečítal oveľa viac kníh ako predtým, no a niekto v sebe objavil "skrytú" záľubu. 

Jednou z veľmi populárnych aktivít je fotenie. Dnes by sa síce zdalo, že stačí mať kvalitnejší telefón alebo zrkadlovku a viem fotiť, ale nie je tomu úplne tak. Ak to chce človek robiť naozaj s vášňou a približovať sa dokonalosti, niet nad rady odborníka. Oslovili sme preto lektora fotenia Petra Rácza, ktorý učí a pomáha zdokonaľovať sa záujemcom v každom veku.

Mnohí sa venujú fotografii od mladosti. Je neskoro začať v zrelšom veku? 

Kdeže, nikdy nie je neskoro. Niekto začína ako 15-ročný, mám však študentov aj po 40-ke a 50-ke. Bol to aj môj prípad, po prvý krát som začal s filmovou fotografiou ako študent a neskôr po dlhšej odmlke som reštartoval do sveta digitálu. Začať sa dá naozaj hocikedy a hocijako a netreba mať k dispozícii úžasnú výbavu za stovky alebo tisícky eur. 

Ako teda začať? 

Obyčajne začíname, pretože nás fotografia fascinuje a máme potrebu zachytiť svet tak, ako ho vnímame v našej hlave. Niektorí naopak chcú “len” zdokumentovať rastúce deti alebo dovolenky, ale časom ich to “len” strhne hlbšie. Stane sa to vždy, keď obraz, ktorý vidia v hlave, sa nezhoduje s tým, čo nafotili. Vie to byť aj frustrujúce, pretože “ako je to možné, že tá krajinka bola tak pekne osvietená a na fotke je úplne vyblednutá alebo rozmazaná?”. Do tohto štádia sa dostane každý začiatočník, čo je výborné, vtedy totiž začne pátrať a ponárať sa do hĺbky. 

Pamätám si na to aj u seba, keď ma k fotografii opätovne pritiahlo cestovanie. Prvé fotky neboli zlé, ale niečo im chýbalo a nevedel som to pomenovať. Mal som veľa vzorov, ktoré ma priťahovali, ich fotografie ma fascinovali a hľadal som cestu, akou to robili. Časom som zistil, ze sa ďalej nerozvíjam a zmenil som prístup. Párkrát sme si vyšli s kamarátom skúseným fotografom na celý deň do mesta a do prírody a fotili. Videli sme niečo zaujímavé, cvak, pozreli sme na záber na displeji, kamarát mi ho okomentoval, odfotili sme ho znovu, niečo sme zmenili a takto sa to postupne zlepšovalo. Ukázal mi, ako sa fotia rôzne situácie, čo treba nastaviť na fotoaparáte, kam sa postaviť, ako vnímať svetlo, atď. 

Zrazu sa mi otvorili dvere, odkryli sa chyby, ktoré som robil a možnosti o ktorých som ani netušil. Zábery sa vylepšovali a čo bolo motivujúce, veľmi sa začali podobať tým, ktoré som videl vo svojej hlave. Po nejakom čase som absolvoval 3-ročné štúdium fotografie v Brne. Ale keď sa pýtate, ako začať – odštartovať sa musí každý sám, je potom otázkou, akú kľukatú cestu chce prejsť, či pomalú ako úplný samouk, alebo prijme pomocnú ruku. 

Nie je jednoduchšie prejsť si vlastnou cestou a naučiť sa na vlastných chybách? 

Je to možnosť, ale myslím si, že nie. Táto cesta je nie len dlhšia a strastiplnejšia, ale dokonca aj drahšia. Poznám viacerých začínajúcich nadšencov, ktorí svoje nedostatky riešia kúpou ďalšej drahej techniky, blesku a  objektívu, o ktorých si myslia, že ich sami o sebe spasia. Aké je však sklamanie, keď sa tak nestane. Samozrejme technika je dôležitá, ale rovnako dôležitá, ak nie viacej, je výtvarná stránka fotografie. Sú to dve strany tej istej mince. Namiesto kúpy drahej techniky by stačilo málo, aby im niekto poradil, a to nielen na papieri, alebo videu, ale v reálnych podmienkach v teréne. 

Je zaujímavé, že ľudia sa k fotografii dostávajú buď cestou od fotografického remesla, čiže od techniky smerom k výtvarnej stránke, alebo naopak. U žien je to skôr druhá cesta, u mužov prvá, čo je, myslím si, celkom prirodzené. Ženy majú väčší cit pre estetiku, kompozíciu a farby. My muži sme väčšinou farboslepí. Ženy majú kompozičný vnem, obliekajú sa podľa toho, ako sa cítia. Muži  podľa toho čo visí prvé na vešiaku. 

Popri fotografovaní sa venujete aj podpore začínajúcich fotografov?

Je to niečo, čo aj mne v minulosti pomohlo a čo ma baví, pretože vidím, ako sa po jednom alebo viacerých stretnutiach nadšenie absolventov vyšplhá do výšok a odchádzajú s pocitom “však to vôbec nie je zložité, keby som to vedel skôr”. Snažím sa obuť do topánok študenta, rozpamätať  sa na svoje začiatky, čo mi nebolo jasné, čo mi pomohlo, prip. čo nefungovalo. Na internete je množstvo "návodov", avšak pre mňa bola najcennejšia živá skúsenosť pod vedením skúsenejšieho mentora. Spolupracujem aj s jednou fotografickou akadémiou v Bratislave. 

Ako prebiehajú takéto stretnutia? 

Stretnutia sú buď vo forme skupinových workshopov s maximálnou mierou praktických cvičení a s okamžitou spätnou väzbou, alebo formou individuálnych lekcií. Tém je vela - ovládanie fotoaparátu, svetlo, kompozícia, fotenie portrétov, alebo situačné témy

Vaše fotografie sme prvý krát videli na internete, ako vznikali? 

Postupne, nebolo to zo dňa na deň. To čo je vidieť, sú obrázky z posledných rokov. Mnohé z nich pochádzajú zo zaujímavých zákutí Ázie, Afriky ale tiež z domáceho prostredia, hlavne portréty a príbehy. Vznikali buď náhodne, ako reakcia na zaujímavé okamihy a scenérie, alebo boli vopred naplánované a podrobne zinscenované.  

Fotografia je kreatívna oblast. Nestane sa, že prílišné plánovanie zväzuje ruky? 

Na prvý pohľad sa to môže javiť ako obmedzovanie kreativity. Pozrime sa však na filmových režisérov, neviem si predstaviť, že by sa pustili do natáčania bez predošlej prípravy. Aj Charlie Chaplin, ktorý bol majstrom improvizácie a rozvíjania príbehu priamo pred kamerou, mal aspoň rámcovú predstavu, o čom to bude, kde to bude a s kým. Detaily kreativity už nechával na hercoch. Alebo jazzový muzikant – ten pozná hudobný rámec vopred, pozná harmóniu a tóninu a v rámci nej sa voľne pohybuje. Samozrejme, fotenie nemusí vyjsť na sto percent podľa plánu, ale platí, že čím je príprava dôkladnejšia, tým je väčšia sloboda pre improvizáciu na mieste. 

V profesionálnom živote ste sa uplatňovali aj ako manažér. Ako to súvisí s rolou fotografa?  

Manažérska práca je náročná na štruktúrované myslenie a veľkú koncentráciu, čo vie byť vyčerpávajúce. Vedec by povedal, že zaťažuje len jednu hemisféru, tá sa stáva ťažšou a výsledný efekt je, že sa vám obrazne povedané začne preklápať hlava na jednu stranu. Smiech … 

Ale vážne, človek časom začne pociťovať potrebu kompenzácie niečím slobodnejším. Nejaký čas som sa venoval hudbe, ale fotografia nakoniec zvíťazila a pomohla mi “vyrovnať sa”. Kreativita je úžasná vec. Škoda je, že sa jej v dnešnom svete venujeme tak málo, aj na školách. Všetko je o cieľoch, o dosahovaní výsledkov, o časovom strese a hop, hlava sa nakláňa. 

Čo robíte v súčasnosti? 

Fotím prevažne portréty, príbehy a cestovateľské foto a venujem sa práci s fotografmi. A snažím sa vzdelávať a rozvíjať ďalej. Na fotografii je zaujímavé, že nikdy nie je dokonalá, vždy je možné posunúť sa ďalej, zlepšovať sa a mať radosť z každého malého úspechu.  

email: peter.racz@hotmail.com

web: https://peterracz.wixsite.com/portraits

Instagram: https://www.instagram.com/peter.photo/

Facebook: https://www.facebook.com/profile.php?id=100010064596125

 

(pk, foto archív PR)