Učitelia sa pri duševných problémoch žiakov cítia bezmocní

Každý piaty učiteľ na Slovensku sa už stretol so žiakom, ktorý sa pokúsil ukončiť svoj život. Viac než tretina pedagógov má skúsenosť s deťmi trpiacimi depresiami. No práve slovenskí učitelia sa cítia byť v porovnaní s kolegami v Česku či Poľsku najmenej pripravení s týmito deťmi pracovať.  Výsledky medzinárodného výskumu odhaľujú aj ďalšiu znepokojivú realitu. Učitelia zostávajú na boj s duševnými problémami detí sami, bez potrebnej podpory. Kde zlyháva systém a čo treba v slovenskom školstve zmeniť, sme sa pýtali  Diany Klepoch Majdákovej z mimovládnej organizácie Ligy za duševné zdravie, ktorá na medzinárodnom projekte Heads-up! participovala.

Prosím, priblížte našim čitateľom projekt Heads-up!. Cieľom projektu bolo reagovať na zhoršujúce sa duševné zdravie detí a mládeže, prispieť k odbúravaniu tabu témy depresie a samovrážd v školskom prostredí a ponúknuť učiteľkám a učiteľom zrozumiteľné nástroje na zvládanie problematiky duševného zdravia v škole.

Na projekte  Heads-up!, ktorého súčasťou bola medzinárodná štúdia, príručka pre učiteľov a komix spolupracovali tri krajiny. Slovensko zastupovala Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Liga za duševné zdravie, Poľsko Inštitút matky a dieťaťa, Univerzita vo Varšave a Českú republiku Univerzita Palackého v Olomouci.

Výstupom projektu bola aj spomínaná štúdia, ktorej súčasťou bol výskum na školách. Aké poznatky priniesol? Je niečo, čo vás na zisteniach najviac prekvapilo? Výskum medzi učiteľmi zo Slovenska, Česka a Poľska ukázal, že až polovica učiteľov v Poľsku 56% má skúsenosť s prácou s deťmi, ktoré majú diagnostikovanú depresiu. O niečo menej je ich v Česku 45% a na Slovensku 41%. Skúsenosť s deťmi, ktoré sa pokúsili ukončiť svoj život má na Slovensku 19% učiteľov, v Česku je to 20% učiteľov a v Poľsku 29% učiteľov. Zo všetkých troch krajín sa práve slovenskí učitelia cítia najmenej pripravení pracovať s týmito deťmi (Slovensko – 36%, Česko – 50%, Poľsko – 52%).

Prekvapil nás pomerne vysoký počet učiteliek a učiteľov, ktorí sa necítia kompetentní rozoznať varovné signály uvažovania o ukončení života. Výsledky poukazujú, že ide až o 27 % na Slovensku, čo je oproti 7% v Česku vysoké číslo.

Uvádzate, že slovenskí učitelia sa cítia najmenej pripravení pracovať s deťmi, ktoré majú depresiu alebo sa pokúsili ukončiť svoj život. O čom tento stav vypovedá? Tento stav odráža nedostatok špecializovaného vzdelávania a podpory, ktoré učiteľky a učitelia potrebujú na efektívnu prácu s deťmi s výzvami v oblasti duševného zdravia. Často sú vystavení veľkému množstvu nárokov, ale nemajú dostatočné nástroje ani školenia na rozpoznanie závažných problémov ako depresia alebo myšlienky na ukončenie života. Vypovedá to o potrebe systému, ktorý by zabezpečil dostupné školenia a metodiky, aby učiteľom pomohli adekvátne reagovať. Na druhej strane treba povedať, že to je iba prvá polovica cesty. Druhou je doslova rozviazať im ruky, aby na vzdelávanie a preventívne aktivity v tejto oblasti mali dostatok nielen časových, ale aj duševných kapacít.

Aké kroky sú potrebné, aby sa situácia na Slovensku začala medzi učiteľmi zlepšovať? Je nevyhnutné zaviesť systematické opatrenia v oblasti duševného zdravia a prevencie samovrážd pre učiteľky a učiteľov. Krokmi k zlepšeniu by mali byť nielen dostupné pravidelné školenia, ale aj praktické materiály, ktoré môžu používať vo svojej každodennej praxi.

Okrem toho by malo byť podporované vybudovanie medziinštitucionálnej spolupráce, aby učiteľky, učitelia a v konečnom dôsledku aj deti mohli rýchlo získať odbornú pomoc, keď to bude potrebné. Tie nástroje dnes už vo veľkej miere existujú. Aktívne sú v tejto oblasti nielen štátne vzdelávacie a výskumné inštitúcie, ale aj rôzne mimovládne organizácie, ako napríklad aj tá naša. Je však dôležité zlepšiť ich dostupnosť, plošne ich na školy rozšíriť a dať školám dostatočný priestor na ich uplatňovanie. 

Výskum tiež poukazuje na to, že dve tretiny učiteľov na Slovensku sa necítia byť pripravení komunikovať s rodičmi o príznakoch depresie u ich detí. Čo podľa vás stojí za touto neistotou a ako by sa dali učitelia v tejto oblasti lepšie podporiť? Oblasť duševného zdravia dlhodobo podlieha istým bariéram. Jednou z nich je aj tabu o tejto téme vôbec hovoriť. Neistota konať a zasiahnuť vyplýva aj z obavy učiteliek a učiteľov z konfrontácie s rodičmi, ktorá môže byť náročná alebo neproduktívna. Mnohokrát nemajú dostatočnú prípravu na to, ako viesť tieto citlivé rozhovory. Keď sa tak zamyslíme, učitelia neboli a nie sú pripravovaní na komunikáciu s dospelými. Ich vzdelávanie je nafokusované na dieťa ale chýba rozvoj zručností, potrebných pre prácu s dospelým človekom, rodičom. Určite by pomohlo trochu zobrať toto bremeno z pliec učiteľov a rovnomernejšie ho rozložiť - napríklad podporou odborného personálu školy, alebo jasnou a zrozumiteľnou celoškolskou stratégiou podpory duševného zdravia, ktorú napríklad tiež školám v našom programe ponúkame.

Ako vnímate úlohu učiteľa pri identifikácii psychickej nepohody žiakov? Do akej miery môže učiteľ efektívne pomôcť, ak nemá odborné vzdelanie v oblasti psychológie? Učiteľka či učiteľ zohráva kľúčovú úlohu v identifikácii psychickej nepohody žiakov, pretože je v každodennom kontakte s deťmi a dokáže si všimnúť zmeny v ich správaní. No vždy opakujeme: učiteľ nie je psychológ ani psychiater. Aj keď nemá odborné vzdelanie, môže efektívne reagovať tým, že identifikuje príznaky a včas nasmeruje dieťa na odbornú pomoc. Vhodné školenie môže učiteľom pomôcť správne vyhodnotiť situácie a spolupracovať s mimoškolskými odbornými inštitúciami či odborným personálom priamo v škole.

Aké najčastejšie signály psychickej nepohody si učitelia môžu všimnúť a ktoré z nich považujete za najkritickejšie? Medzi najčastejšie signály patrí zmena v správaní, ako je utiahnutosť, znížený záujem o školu a vzťahy s rovesníkmi, alebo zvýšená podráždenosť až agresivita. K čomu má učiteľ ale automaticky prístup, je výraznejšia zmena v prospechu či príprava na vyučovanie. Aj to môže byť signál psychickej nepohody. Kritické sú aj extrémne prejavy, ako náhle zhoršenie výkonu, výpadky v koncentrácii, a najmä verbálne alebo neverbálne náznaky myšlienok na ukončenie života. Učitelia by sa mali zamerať na kombináciu týchto znakov.

Uveďte konkrétne odporúčania, ktoré by ste dali učiteľom, aby boli schopní efektívnejšie zachytiť a reagovať na psychickú nepohodu u žiakov? Prvoradá je prevencia. Mať na škole stratégiu, ktorej sa učitelia môžu v prípade potreby chytiť a najmä o týchto veciach otvorene komunikovať.  Z praktického hľadiska môžeme poradiť len to, aby učitelia aktívne sledovali správanie žiakov, venovali sa pravidelným rozhovorom a neobávali sa prejaviť empatiu. Aj krátky, nenáročný rozhovor vie urobiť veľkú zmenu. Dôležité je neváhať zapojiť školského psychológa alebo iný odborný personál pri prvých náznakoch problémov. Okrem toho môžu využívať príručky a materiály, ktoré im môžu pomôcť v každodennej práci. A to najdôležitejšie na záver: starať sa o svoju vlastnú duševnú pohodu, nemať na seba a svoje výkony prehnané nároky, dávať si hranice.

Aké kroky by mala podniknúť vláda, kraje, miestne samosprávy alebo školy, aby učiteľom poskytli lepšiu podporu? Už dnes sa toho v tejto oblasti robí relatívne veľa, no nie vždy s citeľnými výsledkami. Zriaďovateľ by mal byť pre školu partnerom, nielen zadávateľom úloh a smerníc. Relatívne dostupnými riešeniami sú pravidelné školenia pre učiteľky a učiteľov v oblasti duševného zdravia, poradenstvo a podpora pre učiteľov v náročných situáciách a  dostupnosť odborných zdrojov a materiálov. Je tiež dôležité, aby boli školy systematicky podporované vo svojich snahách vytvoriť prostredie, v ktorom je podpora duševného zdravia normálna a integrovaná do každodenného školského života.

Projekt Heads-up! priniesol príručku „Od pochopenia k činom“. Aký je jej hlavný prínos pre učiteľov a ako môže pomôcť v praxi? Príručka „Od pochopenia k činom“ poskytuje učiteľkám a učiteľom konkrétne informácie o tom, ako rozpoznať a reagovať na situácie súvisiace so zhoršeným duševným zdravím detí. Pomáha im vybudovať väčšiu sebadôveru v interakciách s deťmi a poskytuje im na to konkrétne návody, čo môže významne zlepšiť ich schopnosť včas zasiahnuť.

Čo považujete za najväčšiu výzvu v oblasti podpory duševného zdravia na školách a aké možnosti riešenia výzvy vidia odborníci Ligy za duševné zdravie? Najväčšou výzvou je nízke povedomie učiteliek a učiteľov o tejto oblasti a celkový nedostatok systémovej podpory pre školy. Chýbajú opatrenia na podporu duševného zdravia učiteľov, ktoré by mali byť paralelné s opatreniami pre deti. V Lige za duševné zdravie vidíme riešenie v zavádzaní kontinuálnych vzdelávacích programov, zlepšení spolupráce medzi školami a odborníkmi v oblasti duševného zdravia a vybudovaní medziinštitucionálnych sietí. Systematicky prinášať riešenia, ktoré podporia tak odolnosť detí, ako aj duševné zdravie učiteliek a učiteľov.

jp

foto: freepik