"Situácia nás prinútila byť viac v spojení s prírodou a mnohí objavili tento úžasný dar."

Každý týždeň sa nám prihovára z televíznej obrazovky s reláciou Na chalupe. Do mnohých domácností sa tak aspoň na hodinku vkradne pohoda, pokoj a ingrediencia vidieka, ktorú máme mnohí v krvi, ale je prekrytá mestským stresom a dynamikou. Reč je o Kataríne Jesenskej, autorke a producentke relácie Na chalupe a moderátorke TV JOJ, ktorá so svojou reláciou už roky patrí na vrchol rebríčkov sledovanosti.

Katka, Ste Bratislavčanka, hoci ten, kto Vás nepozná bližšie, asi ťažko by tomu uveril. Relácia Na chalupe, s ktorou ste veľmi úspešná, dokonale maskuje tieto Vaše korene. Kde ste vyrastali, v ktorej mestskej časti? 

Vyrastala som v Starom Meste. Na ZŠ som chodila na Hlbokú, mala som to 5 minút od domu, takisto ako aj Sokolovňu, kam som zase chodila na tréningy športovej gymnastiky. Neskôr som chodila na gymnázium na Vazovovej ulici. Všetko som mala poruke a život sa tak zdal byť oveľa jednoduchší. Zmenilo sa toho veľa už len z pohľadu času, ktorý odvtedy uplynul. Prežila som tam detstvo, toto miesto vo mne vždy vyvoláva nostalgiu. 

Mestské dieťa a vzťah k prírode a vidieku? Ako sa tieto dva svety našli?

Rada som chodievala do Horského parku - príroda ma vždy fascinovala. Víkendy a letné prázdniny som s rodičmi trávila viac-menej na chalupe. Mala som rok, keď ju rodičia kúpili a v tom čase tam nebola ani voda a ani toaleta. Len latrína v lese. Ale aj to malo svoje čaro, i keď to bolo náročné. Nosiť vodu zo studne, kálať drevo, kosiť klasickou kosou, polievať záhradu s vedrami dažďovej vody… Pre dieťa to je veľké dobrodružstvo. Pamätám si, ako sa tam rodičia vždy narobili ,ale vždy sa tam radi vracali, bol to pre nich relax. Dnes, keď už nie sú medzi nami, často si s deťmi spomíname na rôzne situácie, keď sme tam trávili čas všetci spolu.

Ani prízvuk nemáte tvrdý bratislavský, máte rodinnú históriu niekde na Slovensku alebo je to len dokonalá práca rečových pedagógov na vysokej škole?

Ďakujem, to je od Vás milé. Som rodená Bratislavčanka a napriek tomu, že mám vyštudovanú divadelnú fakultu, kde nás “cepovali” za výslovnosť a mäkkčenie - aj mne sa občas podarí  “pritvrdiť”, ale dávam si na to pozor vzhľadom na to, že tvorím reláciu, ktorá je zameraná na Slovensko a slovenčina ho tiež reprezentuje. Náš jazyk je krásny a ja ho mám vo veľkej úcte. Moja mama učila slovenčinu na vysokej škole, mala som dobrý základ.

Z roka trávite zrejme veľký čas mimo domova, nakrúcate po celom Slovensku, je to náročné? Dá sa povedať, že pokiaľ iní si chodia na vidiek oddýchnuť, Vy, takpovediac denne pracujúca na vidieku, si chodíte oddýchnuť do Bratislavy? Alebo vyrážate na víkend opäť smerom na chalupu, tú svoju?

Cestovanie je neoddeliteľnou súčasťou mojej práce a je pravda, že veľa času strávim na cestách. V deň nakrúcania často sedím v priemere 5-7 hodín v aute, ale v tom čase tiež pracujem - triedim si témy, reagujem na divácke otázky, postujem príspevky a fotografie z nakrúcania na sociálne siete, komunikujem s divákmi a plánujem ďalšie reportáže. Na chalupe je formát, ktorý si vyžaduje nielen čas, ale aj inšpiráciu. A tú mi zase vo veľkej miere poskytujú moje vlastné skúsenosti, z ktorých čerpám. Áno, paradoxne mám na vlastnú chalupu oveľa menej času ako predtým, ale keďže tam chodievame aj nakrúcať, som s ňou v stálom kontakte. A keď mám voľný víkend, idem tam dobehnúť zameškané. Lebo ako to každý chalupár vie, vždy je čo opravovať, zveľaďovať, upratať, stromy orezať či niečo posadiť. Je to najmä o aktívnom relaxe a ten mi vyhovuje. Potom idem za odmenu na prechádzku do prírody, ktorú mám hneď za dverami chalupy. To prostredie samo o sebe je pre mňa liečivé. Slovensko mám prejdené krížom-krážom, ale Kopanice sú moja srdcovka.

Vráťme sa ešte k Bratislave. Ako vnímate jej rozvoj a premenu?

Cítiť kontrast vidieka a veľkomesta čoraz väčšmi alebo je to závislé skôr od toho, či niekto býva v Petržalke alebo v Devíne povedzme. Každopádne to zrýchlené tempo je asi v celej Bratislave úplne iné ako inde.Nedávno som prechádzala okolo Lekárne u Salvatora na Panskej ulici, ktorá bola zavretá myslím od roku 1995 a veľmi ma potešilo, že  mesto v priestoroch lekárne nainštalovalo výstavu, ktorá bude prostredníctvom starých fotografií pripomínať atmosféru tohto miesta. Chodievala som tam s rodičmi ako dieťa, neskôr ako študentka a na tú špecifickú vôňu nikdy nezabudnem.

Za mojich študentských čias ešte neexistovali nákupné centrá, tak sme väčšinu času trávili v blízkom okolí - buď v Horskom parku (vrátane Funusu, ktorý doposiaľ funguje a chodili tam vraj ešte štúrovci), na Slavíne alebo v meste, kde sme poznali snáď každý kút. Ja som mala to šťastie, že VŠMU, ktorú som navštevovala, bola priamo v centre na Ventúrskej ulici, takže v Starom Meste som strávila aj celý študentský život. Bratislava sa za posledné roky veľmi zmenila - centrum mesta sa postupne rozširuje a Staré Mesto ako jadro Bratislavy skutočne opeknelo.  
Čo ma až tak neteší, je pretlak administratívnych a obchodných centier, ktoré nielen mesto doslova zahlcujú, ale svojim spôsobom odvádzajú pozornosť najmä mladých ľudí od jeho histórie, ale aj od prírody a ticha. Nákupné centrá sa stali centrom spoločenského života a to je škoda. V neposlednom rade, kontrast medzi mestom a vidiekom je evidentný najmä kvôli rozdielnemu životnému štýlu. Na vidieku je ten život pomalší, menej hektický - ľudia tam prirodzene žijú viac v súlade s prírodou a to sa prirodzene odráža aj v architektúre a infraštruktúre.

Nakrúcali ste už aj v hlavnom meste na nejakej chalupe? Prípadne ako najbližšie?

A viete, že áno? Spisovateľ Jožko Banáš si na pozemku vedľa svojho domu v Bratislave postavil malý domček, kde píše a hrá na gitare. Chalupa nemusí byť ďaleko, aby ste sa tam ako na chalupe cítili.Čo sa týka chalupárov, prevažne tomuto koníčku človek zasvätí svoj voľný čas až v istom veku, ako keby človek pochopil až v istom veku, čo mu dokáže chalupa poskytnúť - hodnotovo, ale aj v ostatných smeroch. Toto možno platilo v minulosti. Z môjho pohľadu sa za posledných 10 - 15 rokov situácia zmenila. Pomer medzi mladými a staršími chalupármi sa podstatne vyrovnal. Stretávam sa s mladými rodinami, ktoré sa dokonca časom rozhodli presťahovať s malými deťmi z mesta na vidiek často do tradičného staršieho domu, ktorý si postupne rekonštruujú. Návrat k jednoduchšiemu a pokojnejšiemu, častokrát menej spotrebnému a sebestačnému spôsobu života je dnes evidentný. Ten ozajstný pokoj a ticho v meste nenájdete, ten je v prírode…  Mnoho ľudí si to uvedomilo a stále uvedomuje aj vďaka súčasnej situácii, keď boli doslova nútení vyjsť do prírody, nakoľko bolo všetko zavreté, vrátane nákupných centier. A mnohí z nich si potom povedali: prečo sem vlastne nechodím častejšie…? 

(pk, foto archív KJ))