Roman Bomboš: "Obrátená pyramída je už kus môjho ja."

Nedávno získal piatykrát po sebe cenu pre Najlepšieho hudobného redaktora na Slovensku. V máji oslávil štvrťstoročie v Slovenskom rozhlase. Dve desaťročia mu zvonil budík o štvrtej ráno, pretože Roman Bomboš (49) bol najdlhšie pôsobiacim moderátorom ranného vysielania na Slovensku.
Je to iba pár dní, čo si po dvadsiatich rokoch prešiel z ranného vysielania do poobedňajšieho vysielacieho času. A tak možno aj pre tvojich nástupov.

Dá sa zvyknúť na budík o štvrtej?
Už som ho ani nepotreboval, budím sa automaticky. Dokonca aj počas víkendov, keď nevysielam, otvorím oči a viem, že sú štyri. Tým pravidelným vstávaním sa vytvorila rutina, ale neprekáža mi to,
aspoň mám dlhší deň.

Nikdy si na vysielanie nezaspal?
To zasa nie (smiech)! Stalo sa, vtedy som bol rád, že v tom čase boli ešte ulice prázdne a semafory zväčša vypnuté, pretože som sa stával pretekárom na Veľkej cene Bratislavy. Našťastie, nemám to do rozhlasu ďaleko.

Už 25 rokov moderuješ v rádiu, okrem toho si scenáristom i moderátorom veľkých podujatí, ktoré sú zväčša spojené s hudbou. Kedy sa u teba zrodila táto “láska”?
Odmalička. Keď som bol malý, tak som si na magnetofón nahrával vlastnú Veľkú cenu Eurovízie a uvádzal som pesničky, ktoré som púšťal z gramofónu. Keď som potom o tridsať rokov neskôr vysielal skutočnú Eurovíziu, tak som si povedal, že oblúk sa naplnil. A mne robí hudba soundtrack k môjmu životu. Minulosť viem časovo zaradiť, podľa toho, čo vtedy letelo v muzike. Napríklad to, že som bol na zemiakovej brigáde na gympli v roku 1987 viem podľa toho, že vtedy fičal Pet Shop Boys a It´s A Sin...

A odmenou je aj to, že sa stretávaš so zaujímavými ľuďmi z brandže...
Ak by mi niekto v puberte povedal, že sa s mojimi idolmi stretnem osobne a porozprávam sa, tak by som mu určite neveril. Ale aj za to vďačím rozhlasu, že mi tieto stretnutia umožnil. A je fajn, že až teraz, v dospelosti, lebo kedysi by som možno len sedel s vyvalenými očami
a chcel podpis a teraz už sa viem aj rovnocenne porozprávať. Je úžasné sedieť doma u Jeana Michela Jarra, v miestnosti, kde vznikli albumy, ktoré ma fascinujú odmalička. Alebo vybavovať Simonovi Le Bonovi z Duran Duran inú izbu v hoteli, lebo mu prekáža hrmot električky pod oknom...

Sme v Bratislavskom kuriéri. Ktorú časť mesta máš najradšej?
Ťažko vyberať. Okrem Dúbravky som býval asi všade, narodil som sa do centra na Karadžičovej, detstvo a pubertu som prežil v Rači na Komisárkach, býval som na Záhradníckej, v Petržalke oproti Draždiaku, v Ružinove, teraz som na Miletičovej. Som vlastne tiež bratislavský kuriér. Mám rád zelené časti mesta, so psíkom chodíme na potulky po Draždiaku, teraz som si s deťmi obľúbil časť v Petržalke, kde sú bunkre v Kopčanoch. Do Rače sa vždy rád vrátim, no a páči sa mi aj nová štvrť, ktorá vyrastá v okolí Eurovea. Mnohí frflú, že to kazí imidž mesta, ale ja si myslím, že ak sa Bratislava naozaj má cítiť byť metropolou, musí mať aj svoj downtown a mrakodrapy. Navyše, architektonicky sú naozaj pekné.

Spomínali sme, že si robil rozhovory s viacerými hviezdami svetovej hudby. Ktorú časť mesta by si im ukázal?
Ale presne toto som aj urobil! Keď sme sprevádzali po meste Jeana Michela Jarra, tak som si neodpustil a ako bývalý dejepisár som mu urobil prehliadku Starého Mesta. Ukázal som mu delovú guľu napoleonských vojakov zarytú do steny Starej radnice s tým, že som mu nezabudol pripomenúť, že to tam možno nechali jeho prapredkovia. A potom sme išli na Kamzík, kde si celé mesto pozrel z otáčavej kaviarne.

A rozhlasová pyramída?
Keď som ho viezol na letisko, tak sme išli vedľa pyramídy a zaujala ho. Keďže robí koncerty spôsobom, že zahaľuje zaujímavé objekty do plátna, na ktoré premieta, možno sa čohosi podobného dožijeme aj u nás.

A ty sa ako cítiš v pyramíde? Už si tam štvrťstoročie!
Milujem svoju prácu a aj priestor, v ktorom sa väčšina z nej odohráva. Podľa mňa sa rozhlasová budova stala stavbou storočia zaslúžene. Keď som nastúpil, tak som si chcel namotať klbko, aby som sa vedel vrátiť naspäť na miesto, odkiaľ som prišiel, je to bludisko štúdií, chodbičiek, miestností. Dnes sa už vyznám a milujem genius loci pyramídy. Patrí k jedinečným stavbám nielen u nás, ale na celom svete. Nedávno som objavil, že podobnú stavbu, ale menšiu, majú v jednom americkom meste a slúži im ako radnica. Tak možno si tam niekedy urobím exkurziu a porovnám.

Ešte sa vráťme k hudbe, pretože tej sa venuješ aj v rozhlase a máš aj televíznu relácii Vinyl. Je podľa teba naša hudobná scéna bohatá a pestrá?
Určite áno. Sociálne siete a internet dali obrovskú možnosť presadiť sa aj interpretom, ktorí by možno inak nemali šancu. Vo svete je toho absolútnym príkladom Justin Bieber, u nás možno Sima Martausová. A je fajn, že kontinuita pokračuje, že „starí“ osvedčení bardi nahrávajú svoje novinky a k tomu sa pridáva aj mladšia generácia. Aj keď, čo je vlastne mladá generácia. Veď IMT Smile, Katka Knechtová, či Zuzana Smatanová sú na scéne už viac ako dvadsať rokov!

Vraj si vášnivým zberateľom platní. Aká bohatá je tvoje zbierka?
Veľká, už to ani nepočítam. Ale aj tu si plním svoje sny, pretože aj v našej relácii sa stretávam s interpretmi, ktorí tie platne kedysi vydávali a teraz sa mi na ne môžu podpísať. Keď som bol tinedžer, tak som nemohol ani len tušiť, že Jean-Michel Jarre mi svoje platne podpíše počas
mojej osobnej návštevy v jeho parížskom štúdiu, že na vinyl získam podpisy od Jamesa Blunta, či od takmer všetkých zo slovenskej a českej scény. Aj preto svoju prácu milujem, lebo mi stále dokáže plniť sny z detstva.

(text vt, foto archív rb, TASR)