Od výstavby metra nás delilo iba "pár minút"

Podľa projektových termínov by už dnes Bratislavčanom slúžilo metro. Náklady na vybudovanie diaľničného obchvatu Bratislavy, ktorý je vo výstavbe, sú pritom vyššie ako boli náklady na celé kompletné metro. Navyše obchvat samotným obyvateľom hlavného mesta pomôže len minimálne, vysvetľuje v rozhovore pre Bratislavský kuriér Peter Kresánek, primátor Bratislavy v rokoch 1990-1998. 

(pokračovanie rozhovoru)

Aké oblasti boli Vašou prioritou počas 8 rokov funkčného obdobia?  Zaoberali ste sa aj otázkou výstavby metra?

Hlavnou prioritou, dlhodobým zámerom, bolo riešenie dopravy. Téma tzv. nosného dopravného systému, najmä metra, sa už stala viac menej predmetom vtipov. Pritom sme nadviazali na zámer, na ktorom sa pracovalo niekoľko rokov pred tým. Odborníci, ktorí na tom pracovali, privítali novú slobodu a pokračovali už bez politických obmedzení na výbere čo najlepšieho riešenia. Najmä po roku 1994, kedy sme získali financie na rozvoj (nie spotrebu) vydaním medzinárodných dlhopisov, pracovali najlepší odborníci vtedajšieho Dopravoprojektu s budúcimi francúzskymi dodávateľmi niektorých technológií na projekte kompletných trás – z Dúbravky do Ružinova, z Petržalky do Rače. O tomto náročnom projekte a jeho detailoch sme veľa publikovali. Bol dopracovaný do detailov všetkých trás, staníc, financovania. 

Na čom plány stroskotali?

V roku 1998, niekoľko minút pred definitívnym podpisom, si to rozmyslela časť našich splnomocnencov poverených mestským zastupiteľstvom. Tento stav sa už „nenapravil“ ako som predpokladal, a v rokoch potom (okolo 2000) zámer nerealizovať tento náročný projekt, definitívne odhlasovalo zastupiteľstvo. Akékoľvek rozumné argumenty utíchli. Rešpektujúc hlas zástupcov občanov, a priznám sa aj z obavy okolo hystérie s jeho financovaním, som sa so zánikom „tejto priority“ zmieril.

Len v ostatnom čase sa to občas niekde spomenie. Mimochodom, dnes by podľa projektovaných termínov, už metro kompletne slúžilo. Stretol som niektorých odborníkov z tímu projektu metra. Skonštatovali, že náklady na vybudovanie diaľničného obchvatu Bratislavy, ktorý je vo výstavbe, sú vyššie ako boli náklady na celé kompletné metro. A pritom diaľničný obchvat pomôže samotným obyvateľom mesta len minimálne.

Ktoré ďalšie priority ste považovali za kľúčové?

Okrem tejto jednej priority som mal pravdaže ďalšie. Napríklad citlivú dostavbu jaziev v historických častiach mesta, víziu preklenutia bariér, najmä dopravných, vízie v kultúre a pod. Takéto zámery sú pravdaže dlhodobé, nedajú sa zažiť ani v rozsahu dvoch volebných období. Napokon je správne, že ich zvolení zástupcovia môžu odmietnuť. Primátor nemôže byť, našťastie, autokrat.       

Čo konkrétne sa Vám podarilo dosiahnuť?

Po každom zasadnutí mestského zastupiteľstva, teda mestského parlamentu, mi odľahlo. Rovnako tak po každom kladne odhlasovanom prijatí niektorého z desiatok predložených materiálov. Boli ich ročne stovky. Pravdaže boli z dielne odborných oddelení, niektoré poslanecké, ale bolo prirodzené, že som sa s väčšou z nich stotožnil. Medzi najdôležitejšie patrilo každoročné odsúhlasenie rozpočtu mesta.

Ale aj napríklad zakúpenie polovice budovy Astorky pre divadlo od reštituentov za niekoľko miliónov korún. Podarilo sa. Ale divadlo to doteraz nevyužilo a nevrátilo sa. Lepšie dopadol v roku 1998 ťažko odhlasovaný súhlas s výdavkom viac ako 40 miliónov korún na preložku električkových úsekov tratí pri vyústení tunela. Bez toho by sa nebol mohol zrealizovať medzinárodne významný pamätný areál židovského cintorína známeho ako memoriál Chatama Sófera.

Spomínam si aj na náročné rokovania o zámenách pozemkov. Napríklad bez zámeny pozemkov v Petržalke na „Kapitulskom poli“ s cirkvou by sa nebola mohla postaviť časť diaľnice. Alebo zakúpenie 48 bytov „pre štát“ (poslanci to videli vtedy veľmi negatívne), ale ten to potreboval ako náhradu pre obyvateľov, ktorí bývali v trase prepotrebnej vnútornej diaľnice na východnom okraji mesta.  

Viem však, a skúsenosť bola taká, že občana zaujímajú tzv. maličkosti, s ktorými sa stretáva. A tie sú v istom zmysle dôležitejšie, ako tie tzv. veľké, v hodnote veľa miliónov. Bolo veľkou vecou aj opätovné spojazdnenie schodov v podchodoch, oprava osvetlenia na niektorej ulici, či vytvorenie priechodu pre chodcov. To je typický úkaz miestnej politiky. Mnohé vykonali vo svojej pôsobnosti mestské časti, ale bol to náš spoločný úspech.

Je niečo, čo by ste teraz urobili inak?

Nepochybne. Aj po sebe si to človek môže často povedať. Je to trochu aj v duchu: „po vojne je každý ....“. Niekedy však ešte stále ani médiá nerozlišujú medzi kompetenciami v rozhodovaní medzi starostami, primátormi a zastupiteľstvom. Mimochodom jasne stanovenými zákonmi a pravidlami platnými vo verejnej správe všade v Európe. Ale aj tú, niekedy symbolickú, zodpovednosť treba uniesť. Nikdy by ma nenapadlo vyhlasovať: „chcel som, navrhoval som, ale zastupiteľstvo to neschválilo“. 

Sú aj také, ktoré dodnes bratislavská verejnosť vníma citlivo...

Sú pravdaže veci, ktoré boli v mojej kompetencii, ale mal som ich riešiť predvídavejšie. A spomeniem tie, zdanlivo malé, ale ktoré dodnes rezonujú v časti verejnosti. Napríklad zariadenie lekárne Salvátor. Vtedy, v tzv. malej privatizácii, mnohé budovy prešli do majetku mesta a zariadenia lekární do majetku štátu. Firma, ktorá zariadenie lekárne Salvátor od štátu a reštituentky kúpila, prišla s požiadavkou, aby sme jej tieto priestory prenajali za symbolický lacný prenájom. Inak si zariadenie odvezú. Vtedy, v zmysle predpisov, ponúkali lekárne v súťažiach za prenájom niekoľkotisícové platby za meter štvorcový. Bolo by to voči ostatným lekárňam nekorektné. A mnohé z nich mali aj historicky cenné zariadenie. Odmietol som to, spoliehajúc sa, že zariadenie je v zozname pamiatok. Nebolo. Demontovali ho. Dodnes je len niekde v sklade, lebo má cenu len v pôvodnom priestore. Teraz viem, že som im mal ustúpiť, aj za cenu škandalizovania zo strany ostatných lekární.       

Inou mojou „nočnou morou“ je môj podpis k návrhu vkladu do katastra pozemku na tzv. Napoleonskom vŕšku, ktorý vtedy (1997) predávala mestská časť Staré Mesto. Takýchto predajov prichádzalo od sedemnástich mestských častí tisíce. V zmysle Štatútu mesta a Zákona o majetku obcí som ich podpisoval ako štatutár mesta. V tomto prípade som mal aspoň hlasno publikovať svoje obavy a nespoliehať sa na ubezpečovanie o serióznosti vtedajšieho kupujúceho a na územný plán zóny, ktorý v tom čase povoľoval na tom mieste len 30 percentnú zastavanosť (bola tam vtedy väčšia) a verejnosti prístupnú funkciu. Predvídať, že o 17 rokov neskôr zmení pozemok viackrát majiteľa, „upraví sa“ aj územný plán, a vyrastie tu smutne známa megalomanská stavba Bonaparte. Nesiem si teda istý diel svojej zodpovednosti.

Ak by ste mali jedno konkrétne prianie, a mohli niečo v Bratislave zmeniť, čo by to bolo?

Mal by som dve. Stáli by nejaké miliardy. Ale pre obe je už neskoro. Už keď sa ešte dalo, tak o nich nebol konsenzus. Je to vybudovanie metra v celom funkčnom naprojektovanom rozsahu a prísne vedecká historická rekonštrukcia nábrežných častí Podhradia – od vjazdu do tunela, až po námestie Ľudovíta Štúra. Aj k nej existuje zaujímavá štúdia.

Ďakujem za rozhovor.

Jana Pohanková

Foto: TASR