František Kovár: „Nie je dôležité odkiaľ ste, ale akým ste človekom...“

Aj keď je herec František Kovár (73) hrdým rodeným Bratislavčanom, v skutočnosti pre neho nie je podstatné, kto odkiaľ pochádza. Práve naopak. V živote si najviac vážil obyčajných ľudí, ktorých vďaka svojej práci spoznal v rôznych kútoch Slovenska a ktorí si ho získali svojou čistou dušou.

Stretávame sa v priestoroch novej budovy Slovenského národného divadla a vy si odbiehate počas skúšky. Prezraďte, akú hru momentálne nacvičujete?
Pred tým, ako boli nariadené bezpečnostné opatrenia v boji proti koronavírusu, sme mali rozoskúšané predstavenie Kubo. Keď potom vypukla pandémia, všetko sa stoplo a teraz si hru v hlavách oprašujeme. Predsa len, už sú to tri mesiace po pauze... No a v septembri, konkrétne v sobotu devätnásteho, by mala byť premiéra Kuba. Ale ako to napokon bude, to všetko závisí od situácie, ako sa dovtedy vyvinie.

Mohla by byť premiéra ohrozená?
Ťažko povedať. Uvidíme, aká bude druhá vlna pandémie. Ale ja dúfam, že sa to nezastaví. Keď, tak snáď bude nanajvýš premiéra prebiehať v obmedzenom režime. Ako sme hrali pred letom. Vtedy sme štyri predstavenia na konci sezóny hrali tak, že mohla byť obsadená len polovička hľadiska. Ľudia sedeli šachovnicovo a s rúškami, ale napriek tomu vytvorili veľmi dobrú atmosféru. Takže uvidíme. V každom prípade, dnes by mala krištáľová guľa veľkú hodnotu, lebo každý by sa do nej pozeral, aby vedel, ako veci budú...

Kde inde vás okrem SND môžu diváci v dohľadnej dobe vidieť?
Momentálne máme jedno veľmi dobré predstavenie. Volá sa to Kvarteto a sme v ňom v obsadení – Božidara Turzonovová, Zuzka Kocúriková, Dušan Jamrich a ja. Hráme to len štyria, no je to vynikajúca hra, s ktorou chodíme po zájazdoch. Takže aj v tomto prípade uvidíme, kedy a kam s ňou pôjdeme, až budeme znovu môcť.

Vy osobne nemáte strach z nákazy? Predsa len, v divadle rúška nenosíte... 
Mám strach. Povedzme, že niektorí kolegovia robia seriály, kde je počas nakrúcania veľa ľudí a ktovie, či tam niekto nie je roznášač. Mám aj známych, ktorí sa vrátili z Chorvátska a pritom vôbec nevedia, kde sa nakazili. Všetci tí tridsiati, ktorých s nimi testovali, boli negatívni a oni to napriek tomu dostali. Pravdepodobne niekde chytili kľučku, ale sami nevedia kde. Vďaka tomu som mal informácie z prvej ruky o tom, ako ochorenie prebieha, no oni sú podstatne mladší, vďaka čomu neskončili v nemocnici. Akurát naposledy, keď som s nimi volal, mi povedali, že už im je lepšie, pretože na obed mali guláš a konečne začínajú cítiť chuť jedla.

Predsa len, zaraďme výhybku a prejdime na veselšiu tému. Spomedzi zvučných slovenských hereckých mien je len veľmi málo takých, ktoré by mali pôvod z hlavného mesta. Vy patríte medzi tento herecký šafrán. Myslíte si, že je o vás známe, že ste rodený Bratislavčan?
Neviem, či je to o mne známe, ale hrdý Bratislavčan som, pretože som sa tu narodil! Vyrástol som tu, mám tu svoje korene a prežil som tu krásne detstvo. V podstate až do roku 1967, kedy prišla pracovná ponuka do Divadla Andreja Bagara v Nitre, som celý život prežil v Bratislave. Vtedy som cestoval medzi Nitrou a hlavným mestom, kde som trávil pomenej času. V roku 1972 som dostal angažmán na Novú scénu a odvtedy som znovu naplno v Bratislave. Neskôr som bol spoluzakladateľom Divadla Korzo ´90 a od roku 1996 som v Slovenskom národnom divadle.

Vaši mimobratislavskí kolegovia museli do hlavného mesta cestovať kvôli škole, neskôr kvôli divadlám – práci. Veľa toho musia obetovať. No vy ste mali toto všetko poruke. Bolo to šťastie, že ste sa narodili v hlavnom meste?
Mal som v tom šťastie, áno. Lenže, keď sme filmovali a chodievali do rôznych exteriérov, vďaka tomu som spoznával život vo všetkých kútoch Slovenska. Keď sme prišli do nejakej úplne zapadnutej dedinky, tam som zrazu stretol a spoznal – hoci len nakrátko, miestneho človeka, ktorého som si začal neobyčajne vážiť pre jeho vlastnosti. Pre jeho životný štýl, ktorý sa vyznačoval akousi čistotou, priamosťou. A títo ľudia boli pre mňa vždy potvrdením toho, že ono vlastne vôbec nie je dôležité, odkiaľ ste, ale akým ste človekom.

Napriek tomu, keďže ste v ňom vyrástli, tak mesto musíte mať výborne zmapované. Ak by sme ho rozdelili na pomyselné revíry, ktorý by bol vášmu srdcu najbližší? 
No tak ja mám hneď niekoľko revírov. Jeden, ten základný, je tam, kde bývam. A to je Lamač. Druhý revír bol tam, kde som sa narodil a kde som vyrástol. To je Tabaková ulica, ktorá sa predtým volala Mýtna. A tretí revír, kde momentálne najviac žijem, je Slovenské národné divadlo, čiže toto centrum mesta. No a potom mám detašované revíry všade tam, kde sú fungujúce dabingové štúdiá alebo televízia.

Takže ste navyše rodený Staromešťan. Ktorú školu ste v tejto lokalite navštevovali?
Do školy som chodil na Jeleniu ulicu. Patril som ku generácii detí, kedy nás bolo strašne veľa. Triedy boli vtedy natrieskané a okrem iného sme spočiatku do školy chodievali aj v sobotu. Potom bolo obdobie, kedy nás ako časť žiakov presunuli do školy na Karpatskú ulicu a tam sme chodievali na vyučovanie aj poobede. Následne som chodil do školy na Vazovovú ulicu.

Mali ste medzi spolužiakmi aj iných budúcich hercov? 
To nie, ale mám spomienku na to, že jeden rok chodil so mnou do triedy Marián Varga. To bolo už na Vazovovej ulici. A on, môj zlatý, bol taký ten pokušiteľ. Niekedy išiel v škole na záchod, kde tajne fajčil. Vtedy sme na neho dávali pozor, aby ho neuvidel učiteľ. (smiech)

V ktorých častiach mesta ste zvykli počas dospievania tráviť voľný čas s kamarátmi? 
To malo rôzne etapy. Prvá, o ktorej rád rozprávam, bol náš dvor. Tam sme prežívali všetko. Bolo to na spomínanej Tabakovej ulici, kde som žil od detstva. Bývali sme v dome s bytmi, ktorý mal veľký dvor a na ňom sme trávili detstvo. Keď sme boli celkom malí, tak si ku nám sadla mama a dávala na nás pozor. Keď sme boli väčší, tak sme na dvore hrávali futbal a v zime sme zamrazili vodu a hrávali na nej hokej. Bol tam jeden sused, ktorý mal takú smolu, že rovno pod svojím oknom mal bránku, čiže sme mu pravidelne rozbíjali okno. Ten dvor bol fantastickým miestom, ktoré nás naučilo všetky tie sociálne väzby ako je čestnosť, spravodlivosť, poctivosť. Lebo tam keď ste zaklamali, tak tým ostatným to nebolo po chuti. Vedeli, že klamete a museli ste sa hanbiť. Všetko sa to utváralo samo, bez dozoru rodičov a každý z nás si potom to zdravé a dobré z dvora niesol do života.

Zostali vám tieto priateľstvá z dvora na Tabakovej?
Doteraz! Raz za dva až tri mesiace sa na pive stretávame práve s týmito kamarátmi z detstva. Tam si zaspomíname, zasmejeme sa. Je to fajn. Dnes už takéto priateľstvá neexistujú.

Vraj na tom dvore s vami vyrastala aj herečka Hana Gregorová.
Hanka Gregorová bývala o poschodie vyššie, takže áno, v podstate sme vyrástli na tom istom dvore. No keďže ona je o pár rokov mladšia, tak som bol skôr kamarát s jej bratom. Dokonca som jej neskôr pomáhal s prípravou na herectvo. Ona mala veľmi zlatých rodičov, aj brata, ktorý neskôr emigroval.

Keď ste dospievali, tak ste sa s kamarátmi z dvora určite presunuli niekam do nočných ulíc mesta...
Samozrejme, neskôr sa chodievalo na žúry. Za tými sme vyrážali na Mladú gardu, alebo k internátom do Horského parku. Tým najväčším ťahákom bol V-klub, alias Véčko. Tam sme sa poznali všetci.

Po sobáši ste sa presunuli z rodičovského bytu do vlastného. No nie v meste, ale v okrajovej časti Bratislavy. Prečo?
Ako vravíte, v meste som žil s rodičmi. No keď sme s manželkou dostali pridelený byt v Lamači, tak som sa presťahoval tam.

Nebol to pre vás, ako človeka z centra mesta, problém? 
Kedysi, ešte za slobodna, som s priateľmi chodieval do chatovej oblasti, ktorá je tam doteraz. Tam sme tiež chodievali žúrovať. Pamätám si, že keď som videl tie výkopové práce v časoch, kedy sa oblasť Lamača začínala budovať, pomyslel som si – chudáci tí, čo tu, tak ďaleko od mesta, budú bývať. (smiech)

Takže to nebolo ľahké sťahovanie...
Už som si na to tak zvykol, že pri predstave všetkých tých, ktorí bývajú v satelitoch, kde developeri postavili domy bez ostatného potrebného vybavenia, si hovorím – ako dobre, že bývam v Lamači. Je to veľmi dobré miesto. Aj ľudia, ktorí v Lamači žijú, sú sympatickí. Navyše máme teraz aj vynikajúceho starostu, ktorý sa stará. Takže sa tam dobre býva.

Okrem toho, Lamač má úžasnú okolitú prírodu. Trávite v nej voľné chvíle?  
Ale áno, chodievame aj do prírody. Ale napríklad mám jedného suseda, ktorý ma strašne dráždi. Keď ráno odchádzam do práce, tak ho vidím, ako odchádza na bicykli a keď sa vraciam z práce a on mi povie, že má za sebou 60 kilometrov, tak si hovorím, že k tomuto ešte musím dospieť. Mám taký bicykel, starší Favorit, ktorý som rozobral a chcem ho poskladať. Dúfam, že sa k tomu ešte vrátim, lebo bicyklovanie je nesmierne zdravé.

Mám z vás pocit, že vy musíte byť stále nejako aktívny. Viete niekedy aj celkom vypnúť a spomaliť? 
Viem oddychovať. Napríklad tým, že ideme na hríby.

Dokážete rozpoznať hríby? 
Naučili ma! Naučil som sa rozpoznávať takých päť – šesť druhov. Spolu s manželkou je hubárčenie naša slabosť. Dokonca, keď sa s niekým z hubárskej oblasti zoznámime, tak mu vždy necháme telefónne číslo a poprosíme, aby na nás nezabudli, keď začnú rásť.

Zjavne vám nerobí problém dať sa do reči aj s úplne cudzími ľuďmi. Do akej miery vás spoznávajú?
Má to dve polohy. Jedna je tá, keď začnem rozprávať. Hneď vidím, že sa ľudia otočia, lebo dabing, dabing, dabing. Potom ma nesmierne teší, keď ma spoznávajú malé deti, pretože som robil v Spievankove. No a tretia rovina je o tom, že vás ľudia klasicky spoznávajú. Najnovšie reagujú na televízny spot, ktorý som sám doma nahral počas korony. V rámci neho som vyzýval ľudí, aby zostávali doma. Niekedy ma za to zastavia, poďakujú sa. A pre mňa je to taká pridaná hodnota v rámci našej ťažkej profesie.

Končí leto, začína sa nová divadelná sezóna... na čo sa najbližšie najviac tešíte?
Držím palce tomu, aby bola vyvinutá vakcína. To je pre nás všetkých, hádam, najdôležitejšie. Dúfam tiež v to, že diváci budú môcť chodiť do divadla. Dúfam aj v to, že v rámci rodiny bude všetko v poriadku, že budeme zdraví. Teším sa na premiéru Kuba, no a vo svojom vnútri pevne verím, že si ako spoločnosť začneme vytvárať život, kde je viac toho pozitívneho než negatívneho. To by sme si mali začať uvedomovať a k tomu dúfam, že bytostne dospejeme.

Vám osobne koľko trvalo, kým ste k tomuto poznatku dospeli?
Určite áno. Čím je človek starší, tým viac si s pribúdajúcim vekom uvedomuje, aký je ten životný optimizmus nevyhnutný. Dnes už to viem a snažím sa podľa toho každý deň riadiť.

Veronika Trojanová

(foto VT)