V týchto dňoch si celý svet pripomína nedožité 78. narodeniny legendárnej gymnastky, športovkyne, športovej diplomatky, političky Vierky Čáslavskej.
Spomienka na ňu sa objavuje vo všetkých svetových médiách. My sa pridávame k spomienkam na túto výnimočnú ženu, ktorá mala veľmi vrelý vzťah k Slovensku.
„Ja patrím rovnako obidvom národom. Čechom a Slovákom. Cítim sa dnes v oboch štátoch doma“.
To bola veta, ktorú Vierka používala s presvedčivou samozrejmosťou pri opakovaných návštevách Slovenska. A tých bolo v posledných rokoch jej bohatého života viacero. Trnava, Bratislava, Banská Bystrica, Poprad, Vysoké Tatry...
Vierka Čáslavská bola výnimočným zjavom. Fantastická športovkyňa, ovenčená desiatkami medailí z OH, MS, ME. Účastníčka 3 OH. Dodnes ostala športovou ikonou nielen na Slovensku a v Čechách, ale taktiež v Mexiku a predovšetkým v Japonsku.
Dodnes Japonci vyslovujú jej meno s veľkou úctou a pokorou. Bez zveličovania možno povedať, že Vierka bola a je najznámejšou ženou v Japonsku. Ako jediná žena na svete dostala do daru samurajský meč. Rada spomínala na prijatie u cisára Hirohita.
Vierku som obdivoval už ako gymnastku. Prvýkrát na vlastné oči som ju mal možnosť vidieť pri MS v Prahe v roku 1962, kde získala zlatú medailu, rovnako ako Juri Titov, neskorší prezident FIG, náš veľký priateľ, ktorý opakovane tiež veľmi rád navštívil Slovensko.
Záverečnú prípravu na MS v roku 1988 absolvovali reprezentantky Československa v Trnave. Vierka vtedy v pozícii trénerky bola hosťom i u mňa v byte, čo som pokladal za veľkú česť a dodnes som na to hrdý.
Vo Vierkinom živote vzostupy a slávu striedali utrpenia a pády. Bolo šťastím pre nás všetkých, ktorí sme ju obdivovali a milovali, že sa dokázala vyrovnať s ťažkými ranami, aby mohla opäť rozdávať radosť, smiech a v neposlednom rade veľkú ľudskosť a múdrosť.
Vierka sa na veľa rokov odmlčala, keď na ňu doľahli vážne zdravotné problémy po tragickej smrti manžela Jozefa. Bolo šťastím, že tieto problémy pominuli a Vierka sa s veľkou húževnatosťou vrátila do športového života a snažila sa, ako hovorila, dobehnúť tie roky, kedy vlastne nežila. Rovnako ako v rokoch normalizácie, keď sa z hrdinky národa stala osoba nežiadúca a dokonca tajne sa živila v prestrojení ako upratovačka...
Vierka bola veľmi hrdá žena a ako jediná neodvolala svoj podpis pod dokumentom „Dvetisíc slov“. Slovensko milovala, akceptovala všetky moje pozvania v rokoch 2011-2015 na jeho návštevu. Opakovane sa zúčastnila GYM Festivalu v Trnave, kedy za prítomnosti čestného prezidenta FIG Jurija Titova oslavovala v roku 2012 svoje životné jubileum.
Pri návšteve gymnastickej telocvične mi povedala: „Vieš Janko, rada by som prepožičala svoje meno vašej trnavskej telocvični, nech po mne niečo na Slovensku zostane“. A tak sa aj stalo, od roku 2013 nesie trnavská telocvičňa jej meno. Ako jediná, ktorej sama prepožičala meno.
Vierka darovala športovému múzeu 2 zlaté OH medaily, ktoré patria v bohatej zbierke múzea k najvzácnejším. V roku 2013 som sprevádzal Vierku do Popradu, kde dostala od slovenskej múzejnej spoločnosti ocenenie za „najvýznamnejší múzejný prírastok za rok 2012 na Slovensku“, práve za 2 OH medaily.
Pamätnou zostane jej návšteva Banskej Bystrice v roku 2013, pri príležitosti osláv 60 rokov SGF. Pozvanie prijali prezidenti FIG Grandi a UEG Guelzec, minister školstva Čaplovič a stovky trénerov a funkcionárov slovenskej gymnastiky, ktorí mali možnosť sa s Vierkou nielen pozdraviť, ale aj porozprávať. Ona si totiž našla čas vždy na každého.
Pri návšteve Vysokých Tatier v roku 2014 som sa spýtal, kedy bola naposledy v Tatrách. „Som tu prvýkrát, lebo ja som celý život trénovala a súťažila a na nič iné čas nebol,“ odvetila. Napriek veľmi nepriaznivému zdravotnému stavu prijala moje pozvanie na Kongres UEG v októbri 2015 v Bratislave. To bola žiaľ jej posledná návšteva na Slovensku.
Vierka, spomíname na teba. Som hrdý na to, že som patril k tvojim priateľom!
Ján Novák, prezident SGF
(red)
Foto: SGF
