Ich snom je v Petržalke vybudovať centrum bojových športov

S karate vyrastala, vychovalo ju, preslávilo vo svete a dnes to všetko odovzdáva mladým nadšencom. S pokorou, trpezlivosťou a hlavne neutíchajúcim entuziazmom. Kristína Macková už 13 rokov vedie so svojim manželom Petrom, tiež medailistom z európskeho šampionátu, Športovú školu karate Bratislava (ŠŠK).

História úspešného školského klubu

Príbeh sa však začal písať oveľa skôr a môže byť inšpiráciou aj pre ostatných.  Počiatky klubu siahajú do roku 1990, kedy Miroslav Cisár, bývalý skvelý reprezentant, niekoľko-násobný majster ČSSR a dnes už dlhoročný predseda klubu a zároveň riaditeľ ZŠ Tupolevova 20 - Petržalka, založil na škole krúžok karate. Ten sa stal v roku 1995 s pomocou známych slovenských karatistov ako napr. Mráz, Klementis či Poláček základom pre športové triedy karate na ZŠ Tupolevova, ktoré fungovali na škole až do roku 2006. Logicky nasledovalo založenie športového klubu Športová škola karate, nakoľko karatistami boli najmä žiaci školy. Vedenie klubu v zložení Cisár, Poláček, Kvasnica zakrátko pribralo do vedenia vtedy aktívne karatistky Luciu Žilavú a Kristínu Mackovú. Na ZŠ Tupolevova to potom najmä Kristína Macková s manželom Petrom chytili do svojich rúk a vypracovali klub s vysokou športovo-profesionálnou úrovňou, z ktorej ťažia nielen rodičia v podobe záujmových krúžkov pre deti, ale aj slovenská reprezentácia karate v podobe mnohých medzinárodných úspechov.

Petržalský stroj na talenty

Každoročne ich rukami prejde vyše 200 detí, od škôlkarov až po seniorov. "Samozrejme, sami by sme to s Peťom nedali, postupne sme si preto vychovali viacerých trénerov, ktorí nám pomáhajú. Taktiež patrí vďaka ďalším mnohým, bez ktorých by to nešlo. Medzi nich patrí predovšetkým Slovenský zväz karate, ktorého členom je náš klub, Slovenský olympijský a športový výbor, Národné športové centrum, Mestská časť Petržalka...,“ vysvetľuje Kristína.

Kto pozná ZŠ Tupolevova v Petržalke, ten vie, že popoludnie sa to len tak hmýri malými bojovníkmi. Škola vychádza klubu ŠŠK v maximálnej možnej miere v ústrety a to tak priestormi ako aj s kvalitným športovým vybavením a  možnosťou vyberať si najžiadanejšie časy ako prví.

Pre obrovský záujem však museli siahnuť aj po alokované tréningové plochy v Trnávke. "Za tie roky sa nám v Petržalke  podarilo vybudovať náš druhý domov, ktorý však už praská vo švíkoch. Telocvične nevieme nafúknuť a časom zrejme nebudeme vedieť uspokojiť každého rodiča, ktorý chce zapísať počas septembrových náborov svoje dieťa do nášho klubu," priznáva.

Vlastné priestory alebo výber a nie nábor

Tu sa ponúkajú dve možnosti riešenia situácie. Po prvé, že by sa ŠŠK  podarilo niekde v okolí vybudovať Centrum bojových športov, kde by povedzme aj čakajúci rodičia nemuseli stáť na chodbe. Mohli sa v kľude usadiť, nachvíľku vypnúť, dať si kávičku a poprípade si aj zašportovať. Či už oni sami, alebo so svojimi najmenšími. Alebo po druhé, a aj nad touto alternatívou sa začínajú v ŠŠK zamýšľať, že by v budúcnosti nešli cestou náborov, ale výberov. "To by znamenalo, že by sa robili akési talentovky a do klubu by sme si vyberali.  Z trénerského hľadiska je to výzva a zrejme každý, kto pracuje s talentovanou mládežou by to privítal, no my stále vnímame naše poslanie aj tak trochu cez zodpovednosť voči komunite, kde žijeme. Sme Petržalčania a čo môže byť viac, ako keď vieme, kde trávia každý deň stovky detí svoj voľný čas," dodala k zámerom Kristína.

Každému je však jasné, že vybudovanie takéhoto centra bez pomoci silného investora, resp. prinajmenšom samosprávy, ktorá by poskytla pozemok alebo nevyužívanú budovu, je v slovenských pomeroch skôr v rovine utópie. "Je to náš sen. Zasvätili sme život tomuto športu, za tie roky sme vychovali viacerých šampiónov, ale taktiež úspešných, skvelých ľudí v živote a to ma teší rovnako. Raz to tu bude, to mi verte. Možno budem na dôchodku a podarí sa to našim žiakom, ale netreba sa vzdávať," dodáva s úsmevom.

Obava zo zlyhania a motivácia detí športovať

Karate je športom víťazov. Každý chce byť lepší ako ten druhý. Denne stovky mikrosúbojov a zase dokola. V tomto sa tento šport mierne líši od niektorých ostatných, kde si chodia len tak zahrať pre radosť. Ďalšou odlišnosťou sú aj vysoké nároky na disciplínu, bez ktorej sa tento šport robiť nedá ani v prípravke. A to je jeden z dôvodov, prečo stále viac rodičov vyhľadáva pre svoje deti aj tento druh športu. "My sa tešíme z každého člena, či mu to ide alebo nie. No veľakrát mám pocit, že suplujeme trochu aj zanedbanú výchovu a rodičia čakajú od nás, že ich ratolesti zocelíme a spravíme z nich malých ninjov, najlepšie za jeden rok. To bohužiaľ nejde. V karate je úspech na disciplínu priamo naviazaný a bez nej sa dieťa nepohne. Všetko to chce čas a dnešné deti sú strašne netrpezlivé, avšak odkukali to od svojich rodičov," približuje Kristína s tým, že na to, aby niekto dosiahol v karate povedzme čierny pás, čo je asi najväčšou motiváciou, skôr ako za 8 - 9 rokov sa to nedá zvládnuť.  Motivovať deti v dnešnej dobe je podľa Kristíny nesmierne náročné a do istej miery to zohráva rolu aj v tom, koľko detí vo všeobecnosti športuje a prečo tí, čo nešportujú, skončili po pár tréningoch doma za počítačom.

"Veď za rohom ich pri prvom ťažšom cviku v jednom športe, čaká ďalších 10 krúžkov, kam môžu po škole zavítať. „Najmä v Bratislave sa to trochu širokou ponukou, marketingom a sociálnymi sieťami deformuje. Každý sľubuje Ronalda, Vlhovú alebo Sagana, no nie všetci si uvedomujú, že práve tieto hviezdy obetovali športu toľko, že to sa väčšine dnešných detí a rodičom ani nesníva, čoho všetkého by sa museli vzdať, aby boli ako oni," dodáva.

 "Hneď by som brala zamestnanca s čiernym pásom"

Popri tých netrpezlivých je tu však aj druhá  skupina deti a ich rodičov a to tá, ktorá radšej volia "spiatočku" ako by mali zažiť pocit neúspechu. "To je asi do istej miery tým množstvom pedagogických a psychologických rád všakovakého druhu, kde nás doslova učia, aby deti zažívali iba pocity úspechu a budovali si tak sebavedomie. Nemôžem s tým úplne súhlasiť. Stáva sa, že rodič neprihlási dieťa na súťaž len z toho dôvodu, že si myslí, že dieťa prehrá a bude zronené. Podľa mňa však nič lepšie pre jeho rozvoj nemôže byť ako to, že sa naučí chápať aj prehru ako súčasť života, že ju bude vedieť spracovať a poučiť sa z nej. Úprimne? Nakoľko viem, aká je to drina a odriekanie, kým karatista získa čierny pás, ak by som bola riaditeľom vo firme, určite by som chcela zamestnanca s čiernym pásom," vraví.

Už viac ako 30 rokov ŠŠK Bratislava robí dobré meno Petržalke, Bratislave, slovenskému karate doma aj v zahraničí. Bez veľkých štátnych dotácii, bez pánskych manierov a hlavne pre ľudí. Rastú z roka na rok a ukazujú všetkým, že keď sa to robí so srdcom, ide to. Mnohé veľké a bohaté športy a ich  federácie popri tom zvádzajú vnútorný "boj o koryto", mládež je u nich na okraji záujmu, pretože tabuľky nepustia a príspevky do rozpočtu prinesie iba úspech seniorov na medzinárodných šampionátoch. Verme, že pozitívny príklad tohto klubu dokáže inšpirovať aj širšie okolie.

(pk, Športová fotografia Pavol Uhrín - archív ŠŠK BA)