„Vandalizmus v podobe graffiti je len odrazom toho ako žijeme – nevšímavo jeden k druhému i k sebe samému,“ povedal nám jeden pán, keď sme v piatok 22. septembra snímali „tvorbu“ sprejerov na Mariánskej ulici v Bratislave (video).
Ako to myslíte? Spýtali sme sa, zastavili videokameru a on pokračoval:
„Tie výtvory sú odrazom stavu nášho vedomia – aký máme vzťah k spoločnému, ako si vážime seba a iných, ako sa dokážeme, či nedokážeme povzbudzovať, ako si dokážeme navzájom nezištne priať,“ povedal.
Vysvetlite to zrozumiteľnejšie, pobádal som ho a on pokračoval:
„Nelegálne graffiti je len malá časť z toho, čo sa deje v meste a v celej našej spoločnosti. To, čo sa deje v našom vnútri sa prejavuje rôznymi spôsobmi aj navonok.
Ak je niekto frustrovaný a nespokojný so svojim životom, väčšinou nebude robiť dobro.
Dnes je na prvom mieste konzum, matéria, peniaze,sláva,súťaž, prestíž... Sú na rebríčku pred láskou, dobrými vzťahmi, všímavosťou i priateľstvom.
Slová ako priateľstvo a láska akoby zanikli. A že ako to súvisí so sprejerstvom? Fenomén graffiti nám ukazuje, že sme na mladých ľudí zabudli, zabudli sme na mladosť v sebe.
Spoločnosť a štát majú tendenciu obmedzovať, zakazovať, trestať.
Ale my sme zabudli vytvárať viac priestoru na sebarealizáciu, často nútime mladých robiť to, čo možno sami nechcú, alebo nepotrebujú, ale spoločnosť to vyžaduje (napr. vzdelanie len pre diplom a titul).
Ubíjame v nich tvorivosť predpismi, zákonmi, zákazmi, nariadeniami, obmedzeniami a pod.
Výsledkom je napríklad zanikanie verejných športovísk (v zdravom tele zdravý duch), či umeleckých stánkov, na úkor rozkvetu množstva zbytočných nákupných centier, na úkor absencie prístupných bytov, aby mohli mať vlastnú strechu nad hlavou a mohli sa postaviť na vlastné nohy.
Frustrácia mladých sa aj takýmto spôsobom, akým sú nelegálne graffiti, objavuje na verejnosti.
A všimnite si, že väčšinou ide o pochmúrne, nepekné, či depresívne maľby a čmáranice - prečo asi“?
S ničením fasád budov a iných objektov sprejermi nemôžem v žiadnom prípade súhlasiť, no týchto ľudí ani nesúdim,“povedal na záver. Rozlúčili sme sa s neznámym pánom a každý sme išli svojím smerom.
Mariánska ulica – milosti plná
Mariánska ulica je už dlho neslávne známa výtvormi sprejerov. Je takmer v centre mesta, no možno práve preto je nimi taká obľúbená. Je spojnicou dvoch ulíc – Obchodnej a Špitálskej a medzi je ešte Heydukova.
Graffiťáci sa tu realizujú často. Polícia i mesto sú bezmocní...myslí si mnoho ľudí...
Pozrite sa ale lepšie na tie čmáranice. Čo v nich vidíte? Nejaký názor? Odkaz? Pečať osudu? Bolesť a výkrik? Výsmech, či žiaľ...? Vzdor, či hnev? Frustráciu? Túžbu? Každá činnosť človeka nesie v sebe stigmu, energiu, posolstvo, odkaz....Vniknime hlbšie...
Zo slov neznámeho muža sa možno dalo vytušiť, že za ich „umením“ je iba nesmierna túžba, túžba na seba upozorniť za každú cenu, túžba po uznaní, po skutočnej príležitosti realizovať sa.
Dovolím si tvrdiť, že väčšina sprejerov, ktorí ničia fasády budov a iné objekty, sú deťmi z rodín, v ktorých rodičia, ak sú ešte vôbec spolu, nemajú a nemali na ne čas.
Lásku k nim nahrádzajú, či nahrádzali kúpou vecí, kúpou vzdelania a pod. Títo rodičia a nielen oni svoju pozornosť, namiesto pozornosti im, svojim deťom, venovali niečomu inému.
Napríklad výlučne práci, budovaniu vlastnej kariéry, upevňovaniu si moci a vplyvu, či naháňaniu sa za peniazmi...
Ľudia, ktorí nemajú rešpekt a úctu k sebe, nemajú ju ani k iným ľuďom - a k veciam a fasádam, už vôbec nie. Možno práve toto mal na mysli onen neznámy pán....a možno nie...
Snáď každý človek pozná Máriu, matku Ježiša Krista. Po tejto historickej postave je pomenovaná Mariánska ulica.
Socha Panny Márie bola umiestnená v záhrade na ulici, neskôr na priečelí (honvédskych/Hurbanových) kasární.
Ak by niekto nepoznal modlitbu Zdravas Mária...tak pripomínam, že sa v nej hovorí, že je milosti plná. Čo je to milosť? Súcit, láskavosť, odpúšťanie?
Aj to je milosť. Buďme milostivý k sebe , aby sme mohli byť aj k iným, a teda aj k sprejerom.
Nemusíme súhlasiť s ich konaním, no dokážme ich pochopiť... Pochopenie seba, je kľúčom k pochopeniu iných.
A ešte na záver: Ak máte tendenciu trestať ľudí za sprejerstvo useknutím ruky, prstu, či zatváraním do temnice, majte na mysli, že tým sprejerom, ktorého chytia, by teoreticky mohol byť aj váš syn, dcéra, či iný blízky príbuzný.
Aj v takom prípade by ste trvali na krvavom, či ťažkom treste...?
Robert Lattacher
