Keď sa povie meno Ignác Lamár, tak väčšina ľudí nemá tušenie o kom je reč. No ak použijeme jeho najznámejšiu prezývku Schöne Náci, všetci Bratislavčania ihneď vedia. Vedeli ste ale aj to, že 23. októbra uplynie neuveriteľných 53 rokov od smrti tohto rodáka z Petržalky?
O tom, že aj desiatky rokov po smrti patrí medzi najznámejšie postavičky Starého Mesta, sme sa presvedčili na vlastné oči pri návšteve Ondrejského cintorína, kde v roku 2007 našiel svoj večný pokoj. Hrob Schöne Náciho je ako jeden z mála obložený kvetmi a horiacimi sviečkami, ktoré mu denne zapaľujú úplne cudzí ľudia. Naša najstaršia generácia spoluobyvateľov totiž na Ignáca Lamára, ako sa volal pravým menom, rada spomína dodnes ako na úsmevného maskota centra mesta.
Od narodenia nemal ľahký život
Život tejto bizarnej postavičky pritom nebol veselý. Narodil sa 11. augusta 1897. Mal jedného mladšieho brata, ktorý sa narodil s mozgovou obrnou. Samotného Ignáca v škole šikanovali, čo jeho krehkej psychike neprospelo. Navyše, jeho rodičia sa rozviedli, keď bol mladý chlapec a otec, ktorý ho spolu s bratom následne vychovával, krátko na to zomrel. Upil sa, a tak sa z Ignáca stal bezdomovec a mladší súrodenec putoval do ústavu.
Od toho momentu sa snažil uživiť, ako sa dalo. Vystriedal množstvo rôznych povolaní - od pomocníka u obuvníka, nosiča uhlia, až po príležitostného speváka či kulisára v divadle. A práve divadlo sa malo podpísať pod Lamárovu zmenu v správaní.
Zmenila ho nešťastná láska?
V čase, kedy pracoval ako kulisár, bol zamilovaný do kolegyne Žanety, ktorá ho opustila kvôli inému. A z toho podľa pamätníkov Ignácovi „preskočilo“. Od toho momentu sa sám deň čo deň prechádzal historickými uličkami Starého Mesta, kde občas okoloidúcim zaspieval, no najmä každého vrúcne a s úsmevom pozdravil, dámam sa uklonil a v troch jazykoch im povedal: „Ruky bozkávam, Küss die Hand, Kezét csókolom.“ Zakaždým bol upravený a čisto odetý, aby pôsobil elegantne.
V zime nosil biely šál, na hlave cylinder a v ruke paličku. No keďže nosieval zastaralé obleky a fraky, ktoré mu zostali po nebohom otcovi, ľuďom svojím zjavom skôr vyvolával úsmev na tvárach. Preto si vyslúžil prezývku Schöne Náci, ktorého bolo ku koncu života v meste vídať už len zriedkavo. Trpel viacerými zdravotnými problémami a osudnou sa mu stala tuberkulóza.
Postupne sa presúval z jednej nemocnice do druhej, až sa ocitol v liečebnom zariadení v Lehniciach, kde aj skonal. Keďže nemal žiadnu rodinu, ani peniaze, tak bol v roku 1967 pochovaný v hromadnom hrobe na tamojšom cintoríne. Schöne Náci mal ale jedno jediné prianie. Túžil navždy spočinúť v Bratislave. A tak bolo jeho prianie napokon vyslyšané a v roku 2007 boli jeho pozostatky prevezené na Ondrejský cintorín.
Veronika Trojanová
(foto internet + BK)
