Rozhovory z mesta 1. december 2020

Záchranár: 99 % Bratislavčanov je v strese. Častokrát sú to naše posádky, na ktorých si ľudia tento stres vybíjajú


Pred niekoľkými rokmi sa na gymnáziu rozhodoval, akou cestou sa ďalej vybrať. S kamarátom si povedali, že skúsia záchranárstvo. Prvý rok sa otváralo denné štúdium v odbore Urgentná zdravotná starostlivosť, zdravotnícky záchranár. Zlákala ich predstava adrenalínového povolania a pomoc druhým. Po pár rokoch práce však prišiel stret s realitou. Zistili, že záchranár je z času na čas aj terénny sociálny pracovník, rieši rodinné vzťahy, asociálov, rieši všetko možné.

Obaja doteraz pracujú v Záchrannej zdravotnej službe Bratislava.  Adam Antl,  hlavný záchranár, nám priblížil ako vyzerá práca v profesii, ktorá je neviditeľná až kým sa človek nedostane do kritického stavu. Vtedy sa mení na najdôležitešiu - život zachraňujúcu profesiu.

Deň záchranára

Je sedem hodín ráno, na výjazdovej základni bratislavskej záchrannej služby v Petržalke. Pre záchranára začiatok pracovného dňa. Deň, ktorý nikdy nie je ako ten predchádzajúci. Jedno však majú rovnaké. Záchranára v bratislavských uliciach čaká bolesť, strach, úzkosť pacientov, ktorí sa mu niekedy s dôverou, niekedy nevedome a občas aj s agresiou dostanú do rúk. Adam Antl hovorí, že dni na službe sú o čakaní. Doslova. Bude niečo, nebude niečo? Bude mať ľahké výjazdy alebo ťažké? Každý deň ten istý kolobeh. 

Na koľko výjazdov denne ste v priemere vyslaní?

Je tam viacero faktorov, máme 27 staníc priamo v Bratislave, záleží od lokality. V centre mesta je cez deň veľa výjazdov, pretože je tam väčšia koncentrácia ľudí, v Petržalke je toho pomenej. V priemere máme okolo 8,5 výjazdu za zmenu. 

Aký je váš denný rekord za zmenu?

Môj osobný rekord je 13 výjazdov za 12 hodín. Záleží na tom aj akí sú pacienti. Môže byť krátky zásah, kde sa zdržíme 15 minút pri pacientovi a rýchlo odovzdáme, ale môže byť aj výjazd, kde sa zdržíme aj hodinu. Ale bežne vyrážame na osem výjazdov cez dennú zmenu a štyri až päť výjazdov v noci..

Sú dni v roku, ktoré sú typické vyššou frekvenciou výjazdov ako iné?

Keď sa rozprávame o dni, ktorý býva vyťaženejší, sú to napríklad Vianoce. Mohlo by sa zdať, že Silvester má väčší potenciál, no ja mám skôr skúsenosť, že sú to Vianoce. Alebo potom aj iné sviatky ako Veľká noc. Tu sa však jedná skôr o opitých pacientov. Potom sú sezónne veci, ako výjazdy k nehodám motorkárov cez leto. Keď je spln bývajú častejšie výjazdy k epileptikom, alebo aj psychiatrickým pacientom.

Čo je na práci záchranára podľa vás najťažšie?

To je veľmi individuálna otázka. Každý záchranár má top negatívne aj top pozitívne zásahy. Pre niekoho môže byť to, čoho sa najviac bojí niečo, čo je pre druhého bezproblémovou záležitosťou. Ja dobre zvládam autonehody. Vyznie to hlúpo, ale je to tak. Na to sme naučení a trénovaní, ideme pomáhať ľuďom, viac menej sa každý teší, že ide k nejakej “dobrej adrese”, alebo ťažšiemu zraneniu. Problematickejšie je pre mňa EKG, ale mal som dobrého parťáka, ktorý naopak dobre ovládal EKG, tak sme sa vzájomne dopĺňali. Vždy je oblasť, ktorá je pre nás ťažšia alebo ľahšia .Tak to majú aj ostatní záchranári. Keď som v niektorej oblasti horší, tak sa jej musím o to viac venovať.

A čo psychika?

Psychická záťaž je tiež individuálna, hovorí sa, že najťažšie prípady sú deti. Kolega, ktorý nemá deti, hovoril, že výjazd k deťom je ako každý iný. Ale akonáhle už má dvojročnú dcéru, situácia sa zmenila. To vám povedia skoro všetci, psychická záťaž sa zvyšuje, keď ide o dieťa. Niektorí kolegovia majú z toho stres. Vnímajú to ako by išlo o ich vlastné dieťa.

Vážne dopravné nehody. Čo sa vtedy so záchranárom deje ?

V kritickom čase nehody sa vytvárajú tzv. manažérske, alebo veliteľské pozície, veliteľ zdravotníckeho zásahu - biela vesta, ktorí rozhoduje presne, kto bude čo robiť, kde bude lokalizovaný a kde sa bude nachádzať. Túto úlohu preberá prvá posádka, ktorá dorazí na miesto nehody. Všetko sleduje, komunikuje s operačným  strediskom, nezaujíma ich až tak stav pacientov, ale ten manažment okolo celého zásahu. 

Kým čakajú na posádky, môžu začať triediť pacientov, následne sa určí farebné zaradenie podľa stavu, ďalšia posádka sa stará už v hniezde zranených. Je to náročné, našťastie sa to nedeje často, ale v konečnom dôsledku ma takáto práca baví, som v tom trénovaný a viem si následne obhájiť kroky, ktoré som v danom momente musel spraviť.

Priťahuje táto práca ľudí, ktorí sú skôr “odolnejšie” typy? 

Nad týmto som sa veľmi často zamýšľal, kto sme vlastne my záchranári. Dospel som k takému záveru, že sme troška chorí ľudia (smiech). Nie každý to v sebe má. Mal som lekára, ktorý sa po zákroku zdvihol, že toto nie je pre mňa. Pritom išlo o bežnú zlomeninu. Ale nezvládol to. Veľa ľudí, ktorí študujú záchranárčinu, nakoniec ani nejdú do zdravotníctva. 

Nie je to len o tom, že sa záchranár chodí k “super adresám”. Zistia, že sme aj terénni sociálni pracovníci, riešime aj rodinné vzťahy, riešime asociálov, riešime všetko možné. A nakoniec si povedia, že to na čo som bol učený školený, nezodpovedá tomu, čo som chcel robiť a radšej odíde. Povie si,  toto nie je pre mňa

Človek si to teda músí skúsiť... 

Každý kto spĺňa podmienky to môže skúsiť. Len veľmi ťažko sa odhaduje, či ten človek na to má alebo nie. Mali sme tu chlapcov, ktorí boli čisto prijatí ako vodiči, začali u nás pracovať na rýchlej lekárskej pomoci, zistili, že ich to baví a dali sa na štúdium, tí sa vypracovali ďalej. Našťastie týchto prípadov je viacero. Keď to niekoho baví, aj my sa mu potom viac venujeme, vzdelávame ho.

Máte pocit, že ľudia záchranárov akceptujú? Mení sa to v čase? 

Doba sa stále vyvíja, je rýchla. Pred 15 rokmi bola iná. Ja to beriem tak, že 99% obyvateľov Bratislavy je v strese a naháňajú sa. Niekde sa to musí prejaviť. Častokrát sú to naše posádky, na ktorých si ľudia vybíjajú stres, na druhej strane aj naši záchranári si niekedy vybíjajú stres a to práve na tých “neopodstatnených” výjazdoch. 

Stáva sa často, že sú ľudia agresívni? 

Stáva sa to často. Znova. Pripisujem to dobe, že všetci sú uponáhľaní. Bolo to pekne podané v seriáli Sanitka, kde vtedajší pán riaditeľ povedal, že prichádzajúca sanitka z úrovne chodníka vyzerá trochu zmysluplnejšie. To znamená, že keď človek leží na chodníku, nebude nadávať na záchranárov. To sú tie paradoxy. Nikto sa nesťažuje na smetiarov, ktorí vysypávajú koše a zablokujú 20 áut za sebou, ale akonáhle stojí sanitka 15 minút na jednom mieste, už sa pýtajú, prečo to neviem normálne zaparkovať. No neviem to normálne zaparkovať, lebo sa ponáhľam k pacientovi a nemám na to čas to teraz preparkovať. Keď nás nepotrebujú, tak o nás nevedia a keď nás potrebujú, tak sme pre nich hrdinovia alebo zlí ľudia, lebo cesta trvala 12 minút.

Ako je to na bratislavských cestách, dodržujú vodiči pravidlá pri prejazdoch sanitky? 

Situácia sa značne zlepšila. Pomohla tomu aj posledná Novela zákona o cestnej premávke. Aj záchranárska ulička sa zlepšila, čo je veľmi pozitívne. 

Niekedy však ľudia nevedia, ako sa majú správať, že majú dať blinker doprava, aby som ho mohol obehnúť zľava. Mali sme už aj nehodu, kedy sa motorkár zavesil sa vozidlo sanitky, v spätných zrkadlách nebol vidieť, lebo bol tesne za vozidlom. Iné auto vbehlo nečakane do cesty. Naši skočili na brzdu a zozadu bol cítiť náraz. Aj mne konkrétne sa stalo, že išla za nami staručká škodovka počas toho ako sme jazdili rýchlejšie. Vbehlo nám auto, ja som skočil na brzdu a už som len čakal, že príde náraz. Je to choré, že takto ľudia jazdia, neviem čo tým získajú. V meste sa to našťastie tak často nestáva, ale na obchvate áno.

Čo sa stane, keď sa ponáhľate za pacientom vo vážnom stave a po ceste narazíte na nehodu? 

Povinnosťou je zastaviť, pretože ak zdravotník neposkytne prvú pomoc, hrozí mu 3 až 5 rokov za mrežami. Naši vždy zastavia, pozrú zbežne pacienta, zavolajú na operačné stredisko.

Napríklad sa stalo, že motorkár v Ružinove utrpel vážne zranenia pri nehode a kolegovia práve išli okolo na výjazd k inému pacientovi. Zavolali z miesta nehody, nech pošlú k pôvodnej adrese inú posádku, pretože stav motorkára bol závažnejší.

Aká je miera neoprávnených výjazdov, ktoré často záchranárov tak frustrujú?

Možno ma za to budú niektorí pranierovať. Ja hovorím, že nemôžeme hovoriť o zneužívaní, či nezmyselných výjazdoch. Laik nevie čo mu je. Áno chyba na strane ľudí je, že nevyužívajú obvodných lekárov, neporadia sa s odborníkom, ale rovno vytočia 155. Ale ja ich chápem. Ráno vstanú manželia z postele, manželka odpadne. Je to neuveriteľný stres pre toho príbuzného, keď nevie čo sa deje. Prídu záchranári, manželka je už prebratá. Záchranári sú už zvyknutí, povie si, kolapsík, zbytočný výjazd. No nebol to zbytočný výjazd, toto sa musíme naučiť, musíme to začať vnímať inak.  

Sú aj nejaké extrémy, spálený chrbát od slniečka a podobne?

Samozrejme sú aj extrémy, privretý prst, trieska v prste, porezaný prst u kuchára, to sú reálne prípady. Alebo chronickí zneužívači, ktorí povedia, len mi niečo pichnite a choďte preč, aj minule mi len niečo pichli, chcem to aj teraz. Áno sú aj takí, ale určite nemôžeme povedať, že to je nejaké veľké percento. V Bratislave máme denne 150 výjazdov.  O zneužití systému môžeme hovoriť pri asi piatich z tých 150. Nerozdeľoval by som príprady ani do nejakých sociálnych skupín, nájdu sa aj veľmi bohatí ľudia, čo si zavolajú pre banalitu, ale z toho strachu z tej banality si zavolá rovnako aj ten sociálne slabší.

Máme na Slovensku druhú vlnu pandémie koronavírusu. Ako vám život komplikuje táto situácia?

Ľudia neprezradia, že boli s pozitívnym pacientom, alebo príbuzným alebo, že sa vrátili z nejakej rizikovej krajiny a ohrozujú všetkých. Ja sa na toto dosť hnevám, lebo nie je dôvod to zatajovať.  Nikoho nepokutujeme, ani ich nenahlasujeme, ale tak isto sme ľudia, chceme sa chrániť. Hanbí sa za to? Však je chorý, potrebuje pomoc, tak poviem aj operátorovi do telefónu, bol som s podozrivým a naše posádky prídu na miesto zásahu už chránení a neohrozujú seba ani ďalších pacientov. Toto je také negatívum, čo ja vidím.

Ďakujem za rozhovor.

Jana Pohanková

0 komentárov
Pridajte komentár
Na začiatok stránky hore
Newsletter