Rozhovory z mesta 19. február 2019

Spomienky 92-ročného Bratislavčana Jozefa Kšiňana: Petržalka bola nielen centrom športu, ale aj rekreačných aktivít Bratislavčanov


Stále čulý, usmiaty a s dobrou pamäťou. Aj taký je 92-ročný Bratislavčan Jozef Kšiňan. Po celý svoj život sa pohyboval vo svete športu a redakcií.

A ako sám hovorí, je za to vďačný a spokojný.

Je bývalým aktívnym športovcom, športovým novinárom, trénerom, autorom.

Jeho spomienky, nielen na športovú Bratislavu, sú podfarbené láskou k rodnému mestu.

V ktorej časti Bratislavy ste vyrastali?

-Vyrastal som v Petržalke, ale narodil som sa v Bratislave, pretože v tom čase v Petržalke pôrodnica nebola.

Ranú mladosť vrátane základnej školy, vtedy nazývanej ľudová, som prežil v Petržalke.

Na gymnázium som chodieval z Petržalky do mesta cez most, ktorý bol v tom čase obsadený nemeckou armádou.

Z toho dôvodu – aj otec pracoval v meste - sme sa presťahovali do Bratislavy.

Takmer celý svoj život, okrem dvoch rokov na vojenčine, som prežil tu, v tomto meste. Bývali sme na Tekovskej ulici,

ten dom ešte dnes existuje, neskôr, až do môjho narukovania, na Fazuľovej a Benediktiho pri Blumentálskom kostole.

Pre naše návyky pravidelne športovať nám začali chýbať priestory, kedysi pre ne na Firšnáli (dnešné Námestie slobody) už prestali byť pre výstavbu v móde.

Vrstovníci z ulice nás však zlákali k Saleziánom, ktorých športoviská

(futbalové ihrisko, basketbalový dvorec (v zime premieňaný na kĺzisko), kolkáreň, ping-pongová herňa so šiestimi stolmi) boli doslova športovým eldorádom.

Polhodinovú vzdialenosť sme s bratom radi prekonávali, lebo hneď sme išli pod basketbalové koše,

potom na futbalové ihrisko a po povinnej prestávke pre pobožnosť na stolný tenis.

Tieto športy sa nám stali osudové, neskôr sme sa im plne venovali po riadnych tréningoch v majstrovských súťažiach.

Ste známy slovanista. Kde ste sa prvý raz stretli s „belasou farbou“?

-S belasou farbou som sa zoznámil už v Petržalke. Počas prvej Československej republiky totiž bolo ihrisko dnešného Slovana,

ale vtedy pod názvom Prvý Československý športový klub Bratislava (ČsŠK) v rade ďalších takmer desiatich medzi Dunajom a obcou.

Belasé mužstvo sa tam prebojovalo do našej najvyššej súťaže a tam aj odohralo pár ročníkov Štátnej ligy.

A už sme mali toľko rokov, že sme chápali význam takého úspechu,

a chceli sme sa na zápasy nejako dostať. S tým bývali doslova dobrodružné činy, lebo na vstupné sme nemali...

Ako v tých časoch vyzerala Petržalka?

-Petržalka bola trojjazyčná, nemeckí občania ju volali Engerau a maďarskí Ligetfalu. Aj ulice boli slovenské, české, nemecké a maďarské.

No a podľa toho sa potom prejavovali aj sympatie k jednotlivým športovým klubom, ktoré mali síce svoje základne v meste, ale športoviská si budovali v Petržalke.

Petržalka bola nielen centrom športu, ale aj rekreačných aktivít Bratislavčanov až do okupácie wehrmachtom.

Už ako dieťa ste inklinovali k futbalu, alebo tam boli aj iné športy?

-V Petržalke sme mali v tridsiatych rokoch tú výhodu, že zrušili dostihové závodisko,

ktoré bolo mimochodom jediným v strede Európy (zaniklo dosť pochopiteľne pre Kincsem park v Budapešti a Freudenau vo Viedni,

významnejších miest monarchie).

Na tej ploche vznikla veľká lúka, ktorá začala patriť nám, mladým. No a odtiaľ bol už len skok na futbal.

Vtedy bolo v Petržalke, pozdĺž Dunaja, množstvo futbalových ihrísk – či už to bolo pod mostom PMTK,

za Viedenskou cestou PTE, za železničným násypom ihrisko 1. ČsŠK Bratislava,

iba plotom oddelené ihrisko židovského klubu Makkabea SC a za cestou ihrisko Ligeti SC. K nim treba prirátať ihriská ŠK Patrónka (po presťahovaní závodu na patróny do Považskej Bystrice AC Sparta),

ako aj ihrisko v Ovsišti a Starom háji. Takto to vyzeralo pred druhou svetovou vojnou.

Potom sa kluby museli presťahovať za ľavý breh Dunaja.

Športový život sa začal koncentrovať a rozvíjať na Kuchajde, na dnešných Pasienkoch,

čím sa likvidovali cvičiská neďalekých kasární.

Ako vyzeralo športovanie v Bratislave počas II. svetovej vojny?

Povedzte niečo o vašom pôsobení v saleziánskych športoch...

-Športovalo sa aj počas práve vypuknutej svetovej vojny. Saleziáni mali ohromný vzťah k mládeži.

Správne pochopili, že ak si ju chcú získať, treba jej dať príležitosť športovať.

Nad početnými športoviskami dohliadali tzv. velební páni na poriadok, niekde nahrádzali aj trénerov, rozhodcov a čo som si veľmi cenil,

chlapci si nedovolili pred nimi oplzlé reči, spory ani bitky, také bežné na športoviskách.

Na početných športoviskách vyrastali aj vynikajúci športovci.

Napríklad v stolnom tenise to bol niekoľkonásobný maďarský majster sveta Ferenc Sido,

ktorý začal s ping-pongom práve u Saleziánov na Miletičovej ulici.

A takisto sa tam vytvorilo silné stolnotenisové družstvo, v ktorom vyrástol ďalší majster sveta – František Tokár,

reprezentanti Slovenska Božuta, Kormúth, Bursík a ďalší.

Ale začínali tam aj budúci výborní prvoligoví futbalisti ako Križan, Cimra, Matlák, Zvolenský, Ondrušek.

A Vy? V ktorom klube ste u Saleziánov začínali?

-Pôvodne sa saleziánsky športový klub volal ŠK Concordia. Po vzniku Slovenského štátu rušili cudzojazyčné názvy,

tak sa premenoval na ŠK Ružinov. S bratom som fakticky hrával za tento klub.

Ako gymnazista som sa zúčastňoval na tzv. Stredoškolských športových hrách vo viacerých športoch. Samozrejme,

prihlasovalo sa na ne aj I. štátne gymnázium z Grösslingovej ulice, ktoré som navštevoval aj ja.

Dovtedy nedosahovalo nejaké úspechy, ale v roku 1946 škola prihlásila družstvo stolných tenistov a futbalistov.

Na ping-pongových stoloch sme v silnom zložení: Žák, Krchňák, Kšiňan jasne zvíťazili.

Prekvapili sme však vo futbalovej súťaži.

V jedenástke boli len dvaja, ktorí zakúsili odborný tréning. Basketbalista Ladislav Krnáč a ja, futbalista.

Laco bol inak dobrý technik a stratég a vedel ma posielať do šancí.

Vo finále proti favorizovanému tímu Obchodnej akadémie som dve ako stredný útočník využil a vyhrali sme 2:1.

Toto všetko videl tréner dorastu ŠK Bratislava Karol Bučko a hneď po zápase mi nakázal, aby som prišiel na tréning jeho dorastencov na Tehelnom poli.

Tak som šiel a už som tam zostal. Bučkovi zverenci práve hrali o titul majstra Slovenska

a mňa začal hneď stavať do stredu útoku medzi budúcich ligových hráčov Emila Arpáša a Brehovského.

Prešli sme cez ŠK Malacky, TŠS Trnava a ZTK Zvolen do finále proti Slávii Prešov s Pavlovičovcami, Steinerovcami, Ciulisovcami.

Po remíze 1:1 v Prešove sme doma pred 10 tisíc divákmi v predzápase ligy ŠK Bratislava – Viktoria Plzeň súpera rozdrvili 5:1, k čomu som prispel dvoma gólmi.

Na jeseň som už bol v kádri B-mužstva. Vtedy sme sa prezliekali v kabíne spoločne s áčkarmi, rovnako naraz aj trénovali.

Na časté hodové a podobné zápasy po celom Slovensku sme chodievali tak, že polovicu áčkarov doplňovala polovica béčkárov,

a tak som sa niekedy stával spoluhráčom liečiaceho sa Tegelhoffa, Venglára, rozohrávajúceho sa Laskova,

ako aj českých posíl Pokorného, Forejta a Kaimla a ďalších.

Kedy ste skončili s futbalom a čo ste robili potom?

-Ako som už spomínal, hral som za béčko a už v tom čase som bol športovým novinárom.

Ako som sa k tomu dostal? Viaže sa k tomu zaujímavá historka.

Pred jedným z tréningov po dorasteneckom triumfe ma kapitán E. Arpáš oslovil:

„Ty si maturant, napíš do novín niečo o nás, veď to po takom úspechu býva zvykom...“

Dal som sa nahovoriť, čosi som napísal a aj s fotkou majstra zaniesol do vtedajšieho športového týždenníka Športový týždeň.

V novinách to skutočne kompletne vyšlo a na najbližšom tréningu ma chlapci vítali s novinami v rukách.

Čo ma ešte viac prekvapilo, šéfredaktor týždenníka ma vyhľadal

a ponúkol mi spoluprácu s požiadavkou len v dvoch-troch riadkoch zreferovať o nejakom športovom podujatí,

na ktoré chodiť mi umožnil nejakou legitkou. No keď som s takou správou do redakcie prišiel, noviny už neexistovali, zanikli.

Rovnako ma prekvapilo, keď na jeden z ďalších tréningov ma vyhľadal šéf športovej redakcie Pravdy a ponúkol mi podobnú spoluprácu.

Tak som sa do nej vrhol, referoval som o futbalovom, basketbalovom, boxerskom a ďalších podujatiach.

Ako študentovi Vysokej školy obchodnej mi dobre padol honorár. Neuplynul ani polrok, keď mi šéf oznámil:

„Ponúkam ti zamestnanie riadneho športového redaktora, odišiel nám totiž jeden kolega.“

Bol som v začínajúcich dvadsiatich rokoch taký prekvapený, že som sa poradil s rodičmi a tí mi vysvetlili,

aby som takej ponuke bol rád, lebo vo futbale mi zlomia nohu a je po kariére.

Ponuku som teda prijal a športová žurnalistika sa na celý život stala mojím osudom.

Takže ako športový novinár som robil od roku 1947 až do môjho odchodu do dôchodku v roku 1999,

čiže 52 rokov a ešte som nadrábal 12 rokov. Dokonca aj teraz som v písaní aktívny,

napr. od roku 1993 doteraz pravidelne vypĺňam okrem príspevkov do iných médií rubriku Písali dejiny slovenského futbalu.

V roku 1954 ste nastúpili do funkcie šéfa športového oddelenia denníka Smena... Čo bolo ďalej?

-V roku 1950 som chcel pokračovať v štúdiách na VŠO a musel som obstáť na akejsi preverovacej komisii.

Tam sa za mňa prihovorili po vystúpení neskoršieho dlhoročného ministra zahraničných vecí Bohuša Chňoupka všetci.

Ale to štúdium nemalo pre mňa aj z hľadiska budúcnosti význam, tak som sa ho vzdal a narukoval som do Nových Zámkov.

To som sa už znovu dostal do športovej žurnalistiky, kam ma zlákali priatelia zo športu Kuro Uberal,

tvorca prvého výkonného slovenského družstva žien a Ladislav Gross,

tvorca prvého slovenského hádzanárskeho družstva žien so ziskom titulu majstra republiky v denníku Práca.

Po dvoch rokoch zaujímavého a užitočného vojenčenia v jazdeckej škole dôstojníkov v zálohe (hľa, venovanie sa ďalšiemu športu – jazdeniu na koni) som sa vrátil do redakcie Práca.

No tam v športovom oddelení už sa zapracoval brat, rozhodnúť sa malo medzi ním a mnou.

Brata som nechcel postihnúť, ale keď šéfredaktor vedel o mojej prvej štátnici na VŠO,

navrhol mi ekonomickú redakciu. Viedol ju môj dobre známy z basketbalu, otec súčasnej osobnosti v slovenskej kultúre Borisa Filana.

Tematika ma veľmi zaujala, rád som za námetmi pocestoval celé Slovensko.

Ale stará láska aj v mojom prípade nezhrdzavela.

V roku 1954 som prijal ponuku vedenia mládežníckej redakcie Smeny vybudovať ako vedúci športového oddelenia kolektív,

ktorý bude zdatným konkurentom na novinárskom trhu zabehanej Pravde a Práce.

To sa podarilo až tak, že si najusilovnejších a kvalitných redaktorov začala lanáriť Pravda so zdôvodnením,

že Smena má vychovávať novinárske individuality pre ústredný denník KSS.

Dosť ma to znechucovalo a po štvrťstoročí pôsobenia v Smene som prijal ponuku vedúceho športovej redakcie tlačovej agentúry, spočiatku ČSTK, v súčasnosti TASR.

Tam som prežil ďalšie štvrťstoročie novinárskeho života až do odchodu do dôchodku s 12-ročným nadviazaním na riadny zamestnanecký pomer.

S ktorými zaujímavými športovcami ste sa ako futbalista, tréner, či športový novinár stretli? Ktorí vám utkveli v pamäti?

-Už ako aktívny hráč v ŠK Bratislava som sa stretol so všetkými vtedajšími futbalovými esami počnúc Reimannom,

Venglárom, Vičanom, Benedikovičom, Korostelevom, Kubalom, Ilovským atď.,

pretože sme sa do športového obliekali v spoločnej kabíne a absolvovali sme rovnakú

a skvelú úroveň tréningov pod taktovkou Ferdinanda Daučíka, Leopolda Šťastného, Škóta Toma Sneddona,

Poznal som sa a hral s vynikajúcimi stolnými tenistami Maxom Marinkom a Františkom Tokárom, reprezentantmi v basketbale, boxe, atletike, plávaní atď.

A neskôr, keď som už pôsobil ako skúsený športový redaktor, som sa na rôznych zájazdoch spoznal s veľkým počtom vynikajúcich športovcov.

V slovenskom národe sa objavili v každej dobe vynikajúci jednotlivci, ktorých som si veľmi cenil z hľadiska ich hráčskej kvality alebo trénerského umenia ako vo futbale

okrem vyššie spomínaných Jozefa Marka, Jozefa Vengloša, Dušana Galisa, v hokeji Michala Polóniho, Ladislava Horského, Jána Staršieho, Karola Faka, Jozefa Golonku, Júliusa Šuplera,

v krasokorčuľovaní Hildu Múdru, Ondreja Nepelu, Emila Skákalu, Ivana Mauera.

Mal by som spomenúť predlhý rad ďalších mnou obdivovaných športových individualít,

nech mi však odpustia, že som všetkých spomenúť nemohol.

Sem by patril rovnako dlhý rad zahraničných športovcov,

ale výnimku urobím s českými stolnými tenistami Váňom, Andreadisom, Terebom, Šlárom, Štípkom,

hoci ma na majstrovstvách republiky porážali. Boli to však ťažko zdolateľní majstri sveta.

Ktoré krajiny a športoviská ste počas svojej novinárskej kariéry navštívili?

-Bol som prakticky v celej Európe, poznám chýrne štadióny – Estadio Bernabeu v Madride, londýnsky Wembley, parížsky Saint-Denis, Ajax Amsterdam, bruselský Heysel atď.

Fantastické zápasy som videl na Népstadióne v Budapešti, či v rakúskom Prater stadiu.

Sprevádzal som našich futbalistov na MS 1970 v Brazílii v Guadalajare,

žiaľ, potom až záverečné zápasy bez nich na Aztéckom štadióne v Mexiku.

Ako vnímate dnešný, najmä bratislavský futbal a stav športovísk, predovšetkým tých futbalových, v hlavnom meste?

-V Bratislave je teraz do určitej miery futbalová bieda. Kedysi mala slovenská metropola v najvyššej česko-slovenskej súťaži tri kluby – Slovan, Inter a Artmediu Petržalka.

Slovan bol kedysi špičkové európske mužstvo, pretože vyhral v roku 1969 vtedy druhý najcennejší klubový pohár v Európe - Pohár víťazov pohárov (PVP).

Vtedy sa Spartak Trnava prebojoval až do semifinále Pohára európskych majstrov (PEM).

Dnes si už ani nevieme predstaviť, že by sa bratislavské mužstvo dostalo tak ďaleko a novinári sa rozplývajú aj nad tým,

keď sa slovenský klub občas prebojuje do skupinovej fázy.

Pretože pri tej kádrovej politike, ktorá sa dnes robí s hráčmi v kluboch, alebo pri ustráchanej koncepcii hry,

diktovanej drvivou väčšinou priemerných trénerov zo zahraničia - sa tam jednoducho nemôžeme kvalifikovať.

Ak aj približne také mužstvo sa vydarí, svojich najkvalitnejších jedincov ľahko púšťa do zahraničných klubov.

Jednoducho nevie si ich natrvalo udržať, aby sa moderná koncepcia hry v tréningovom procese mohla náležite nacvičiť.

V Bratislave, vrátane Petržalky, sme mali kedysi 30 futbalových ihrísk.

Koľko ich máme dnes? Aspoň, že sa konečne môžeme hrdiť nádherným moderným, tak dlho budovaným Národným štadiónom.

Inak je to katastrofa. Kedysi zavládla vízia z Pasienkov urobiť obrovské športové centrum.

J. Kšiňan na novom Národnom futbalovom štadióne

Aj sa s tým začalo.

Vybudovali olympijský plavecký bazén s patričnými skokanskými vežami.

Vedľa sa z času na čas modernizoval Zimný štadión, pôvodne nezakrytý.

Konanie nejakého európskeho alebo svetového šampionátu si vynútilo jeho vysokú medzinárodnú úroveň.

Začiatkom štyridsiatych rokov minulého storočia vznikol na ten čas moderný futbalový štadión ŠK Bratislava,

potom Slovan, spartakiáda si vynútila hneď vedľa veľký štadión, ktorý už v menšom rozsahu prevzal Inter.

K veľkému rozmachu športových hier ako basketbalu, volejbalu a hádzanej sa skvele hodila Športová hala,

majstrovstvá sveta v kolkoch si vynútilo postaviť reprezentačnú halu,

gymnasti si našli tiež pekné miesto, ktoré zakrýva cenné náradia pred účinkami počasia.

Žiaľ, rad-radom miznú jednoduché futbalové ihriská Štartu, hluchonemých a nedajbože aj MDŽ či dokonca tréningové v objekte bývalého Interu,

dnes bez svedomitého majiteľa.

Pôvodne tu bolo miesto pre ďalšie športoviská, ale skutočnosť je priam zarážajúca. Na ich priestory pustili otcovia mestskej správy obchodných investorov a veľkopodnikateľov.

Treba dôrazne pripomínať, že za prvej spoločnej republiky Slovákov a Čechov na pravom behu Dunaja v Petržalke bolo viac ako desať futbalových ihrísk.

Čomu súčasní mladí občania Bratislavy ťažko uveria, tie najvýznamnejšie obklopovali tenisové dvorce.

Napr. v objekte I.ČsŠK Bratislava ich bolo deväť, pričom hlavný dvorec mohol uvítať aj popredných tenistov Európy ako francúzskeho mušketiera René Cocheta,

skvelých reprezentantov Rodericha Menzela a Ladislava Hechta.

Štyri dvorce obklopovali ihriská PTE a Makkabey SC. Do porátaných vyše tridsiatich, hoci bez antuky,

len na piesku, patrili dvorce medzi Aukafé a Arénou, pri vtedajších väčších továrňach, ba dokonca vo vtedajšom Tyršovom sade, dnes Sade Janka Kráľa atď.

V súčasnosti sa mestská správa veľmi málo stará o to, kde môžu ľudia pravidelne športovať.

Dovolia, skôr akoby sľubované športoviská vybudovali, bývalé obľúbené rušia, pričom za náhradu na smiech ponúkajú vzdialené pozemky.

Za rozhovor ďakuje Robert Lattacher

Foto: Ján Luky

Jozef Kšiňan sa narodil 3. januára 1927 v Bratislave. Bol slovenský športovec, športový novinár a publicista v ČSR, ČSSR, ČSFR a SR, tréner futbalovej mládeže.

Absolvoval FTVŠ Univerzity Komenského v Bratislave.

V povojnovej dobe hral za dorast ŠK Bratislava, neskôr trénoval mládež v Dyname Energia. Pracoval v denníkoch Pravda (1947–1950), Práca (1950–1954) a Smena (1954–1978). V rokoch 1978–1999 pracoval v tlačovej agentúre ČTK (TK SR, TASR).

Bol členom kolektívu autorov kníh Svet deväťdesiatich minút, so Štefanom Mašlonkom autorom Zlatej knihy futbalu na Slovensku (1988).

Je spoluautorom futbalových ročeniek z 80. rokov dvadsiateho storočia, ktoré vniesli systematickosť do postihnutia detailov vtedajšej futbalovej súčasnosti a ich uchovania pre históriu.

Je autorom knihy Na nich sa nezabúda o majstrovskom celku ČH Bratislava v ročníku 1958/59.

Podieľal sa na všetkých publikáciách z histórie belasého klubu od zájazdu v Mexiku a USA (1948) do 50., 60., 80. a 90. výročia futbalového Slovana Bratislava

až po Encyklopédiu slovenského futbalu, Dejiny slovenského futbalu, prispel do Ottovej všeobecnej encyklopédie vyše sto heslami, podieľal sa na prvej slovenskej olympijskej publikácii (1957),

český vydavateľ si ho všimol pri tvorbe publikácie S lvíčkem na hrudi, v ktorej dostal na starosť všetkých vybraných slovenských hráčov (2012).

Nevyhol sa ani témam z tenisu (Kronika Slovana Bratislava), lyžovania (redigovania Dejín slovenského lyžovania).

Pracoval ako vyslaný novinár na MS 1970 v Mexiku, na ME 1976 vo futbale, na OH 1968, OH 1976, OH 1980, ZOH 1980 a ZOH 1984, na viacerých ME v boxe, basketbale, modernom päťboji.

Dostalo sa mu veľa uznaní a vyznamenaní, z ktorých hodno spomenúť Zlatý olympijský odznak z rúk prezidenta Juana Antonia Samarancha (1995),

Cenu Miroslava Procházku za olympijskú publicistiku, novinársku Cenu Romana Kaliského, zaradenie do Siene slávy slovenského futbalu,

ako aj medzi čestných členov Slovenského olympijského a športového výboru atď.

Dlhé roky bol podpredsedom Klubu športových redaktorov, pressešéfom všetkých medzištátnych futbalových zápasov od roku 1970 do roku 1990 v Bratislave,

rovnako aj zápasov Slovana i Interu v medzinárodných klubových pohároch,

takmer dvadsiatich ročníkov lyžiarskeho Tatranského pohára a potom aj jeden vedúcej trojice tlačového strediska na MS 1970

v klasických lyžiarskych disciplínach na Štrbskom Plese spolu so Štefanom Mašlonkom a Igorom Mrázom...

0 komentárov
Pridajte komentár
Na začiatok stránky hore
Newsletter