Rudolf Geri: „Minimálne do konca roku 2022 Teatro Wüstenrot zostáva v Istropolise.“

Väčšina umelcov a súkromných umeleckých telies v súčasnej dobe rieši najmä problémy spôsobené striktnými vládnymi nariadeniami v boji s vírusom Covid19. No aby toho nebolo málo, umelecký riaditeľ Bratislavského hudobného divadla Teatro Wüstenrot Mgr. art. Rudolf Geri má o starosť navyše. Dlhodobo ho totiž trápi osud unikátnej budovy bratislavského Istropolisu, teda Domu odborov, v ktorej jeho divadlo sídli a o ktorej sa už niekoľko mesiacov rozpráva, že bude nasledovať dnes už neexistujúcu budovu PKO...

Aký je váš vzťah k budove Domu odborov - Istropolisu?
Túto budovu som vlastne otváral. Keď sa v roku 1981 táto budova otvárala, tak sa dala dohromady dnes už legendárna Fujarová šou, čo bol vôbec jeden z prvých programov, ktorý sa v Istropolise odohral. Fujarovú šou som napísal spolu s Lannym Jánošovom, pričom v tom čase sme boli ešte len študenti Vysokej školy múzických umení. Vlastne som bol v druhom ročníku, keď som začal pôsobiť v tomto unikátnom priestore, ktorý bol v tých časoch jedným z najmodernejších v Európe. Takže už v rokoch ´80 – ´81 sme boli v tejto sále, ktorá sa volala Teatro. Preto k nej mám veľmi srdečný, skoro až rodinný vzťah. Moje prvé začiatky, a teda niečo ako prvá vlastná produkcia, vznikla práve tu. 

Celú svoju umeleckú kariéru ste ale predsa len nepôsobili iba v Istropolise...
Ale často som sa do týchto priestorov vracal aj v nasledujúcich rokoch, keď som pôsobil inde - v Lúčnici, na Novej scéne, v Prahe a v mnohých európskych krajinách. Napríklad, keď som učil na VŠMU a napísal som muzikál pre mojich študentov, tak ten muzikál sa hral opäť tu, v Istropolise.

Znamená to, že keď ste časom hľadali priestory, kde by malo hlavné sídlo vaše divadlo, tak bola voľba od začiatku jasná?
V roku 1999 som v Istropolise premiéroval legendárny muzikál Mníšky. V roku 2003 začali jednania s novým generálnym partnerom, spoločnosťou Wüstenrot a mohol som si vybrať pôsobisko divadla. Rozhodol som sa pre Slovensko a Istropolis. Od roku 2004 Wüstenrot podporuje umenie, ktoré vytváram, a preto sa divadlo volá Teatro Wüstenrot.

Názory na túto budovu, aj jej ďalší osud, sa medzi verejnosťou rôznia. No vy ju poznáte zblízka. Dovolím si povedať, že poznáte každý jej meter štvorcový. V čom je podľa vás taká unikátna, a prečo by bolo jej zbúranie nenahraditeľnou stratou?
Tento priestor má v sebe isté génius loci. Mám ho rád a majú ho radi aj ľudia. Nie je pravda, že by ho ľudia neradi navštevovali, ako zneli niektoré argumenty, prečo by bolo dobré budovu jednoducho zrovnať so zemou. Ak by to bola pravda, tak potom by museli ľudia tvrdiť, že neradi chodia na Lúčnicu, ktorá vystupuje práve v Istropolise. Taktiež by museli ľudia tvrdiť, že nemajú radi muzikál Mníšky. Na tie opäť chodili sem a predstavenia boli vždy vypredané. Alebo nemali radi ani legendárny muzikál Dracula? Na ten taktiež chodili sem. O Bratislavskej lýre ani nehovorím. Je to jednoducho priestor, kongresové centrum, ku ktorému si tak Bratislavčania, ako aj mimobratislavskí obyvatelia vytvorili vzťah. Zároveň ale súhlasím s tvrdeniami, že budova už v súčasnosti nezodpovedá normám. Tým medzinárodným. To áno. Ale na Slovensku ešte vždy patrí medzi najkvalitnejšie a najlepšie stavby svojho druhu. 

Aká bola teda vaša prvá reakcia, keď ste sa dozvedeli, že je v hre aj možnosť búrania? 
Ja to beriem skoro tak, ako keby išli zbúrať rodičovský dom, lebo tadiaľ pôjde cesta. Preto, keby bolo na mne, tak budem robiť všetko pre to, aby som zistil, či sa nedá aspoň časť z toho domu zachrániť. Alebo či sa nedá spraviť odklon tej cesty. Viete, táto budova bola postavená s tým najlepším úmyslom. Nikto z jej tvorcov nechcel urobiť škaredú alebo nekvalitnú budovu. Táto budova má niekoľko medzinárodných ocenení. Je súčasťou mnohých architektonických kníh. Na celom svete sa o nej architekti učia. Takže asi naozaj nebude až tak zle postavená, čo sa logistiky a vnútornej štruktúry týka. Dokonca v čase, kedy vznikla, patrila medzi najmodernejšie budovy v Európe. Ak nie na svete. Viem to porovnávať, pretože som po svete veľa cestoval. Bolo to niečo výnimočné a keby som šiel do detailov v čom všetkom sú jej plusy, tak to tu sedíme ešte dve hodiny.

Keď je taká unikátna, tak prečo sa podľa vás teraz bavíme o tom, že možno hrozí jej úplná deštrukcia?
Celý problém vznikol preto, lebo odborári sa k tejto budove po roku 1989 začali správať macošsky. No aj po revolúcii táto budova ešte stále naplno fungovala. Slúžila ako produkčné centrum. Veľmi často som ale už vtedy počúval slovíčka ako predať či zbúrať. Až to vyvrcholilo skutočným predajom spoločnosti, ktorá priestor prevádzkuje doteraz a ja im touto cestou vlastne ďakujem za to, že sa nerozhodli ísť tou istou cestou, ako to bolo v prípade PKO.

Takže sa podľa vás nemusíme obávať, že by chceli noví majitelia Istropolis zbúrať a namiesto neho postaviť úplne inú, novú budovu.
Pri jednaniach so spoločnosťou, ktorá budovu momentálne vlastní, bolo povedané, že pokiaľ to bude možné, dovtedy bude táto budova verejnosti slúžiť. Zároveň sa má priebežne zisťovať, ako bude budova časom vyzerať. Či sa teda pôjde do jej prestavby, či sa bude rekonštruovať, atď. Čiže tie rokovania práve prebiehajú. Pre nás ako divadlo je najdôležitejšie, že som od majiteľov dostal prísľub, že minimálne do konca roku 2022 môže byť v tejto budove aj naďalej umenie. Od roku 2023 by sa malo začať so stavebnými prácami.

Obdivuhodné, že noví majitelia budovy vás ako umelecké teleso neignorujú a berú na vás ohľad...
Jednania so spoločnosťou, ktorá sa stala vlastníkom Istropolisu, prebiehajú na veľmi dobrej úrovni. Pretože ich rozhodnutie po kúpe nebolo také, že to okamžite neobženú plotom a nezačnú búrať. Navyše, ako divadlo sme v tých najkritickejších momentoch súčasnej pandemickej doby dostali úľavy z nájomného, čím vlastne táto súkromná spoločnosť suplovala štát. A to si veľmi vážime.

Čo by ste na záver odkázali vlastníkom Istropolisu pri rozhodovaní, ako s budovou naložiť ďalej?
Môžem len apelovať na to, že netreba ničiť to, čo má hodnoty a to, čo ešte stále môže prinášať obrovský kultúrny príkon. Aj keď je to pozostatok socialistickej kultúry. No treba si uvedomiť, že nie všetko, čo v socializme vzniklo, bolo automaticky zlé. Práve naopak.

Veronika Trojanová

(foto archív RG)