"Pri nástupe nových klientov do domova, neraz plačem spolu s nimi..."

Renátu Názlerovú poznáme najmä z televíznych obrazoviek. Pred koncom roka 2020 ale prácu moderátorky prenechala iným a vrhla sa do celkom inej činnosti. Teda, skôr môžeme hovoriť o poslaní. Bývalá jojkárka je totiž novou riaditeľkou Domova sociálnych služieb a Zariadenia pre seniorov v Pezinku, ktoré po novom nesie názov Centrum sociálnych služieb pod Karpatmi.

Pred koncom roka 2020 ste nastúpili na pozíciu riaditeľky Domova sociálnych služieb v Pezinku. Pre mnohých to bol šok. Najmä pre vašich televíznych fanúšikov. Na základe čoho ste sa rozhodli prijať túto ponuku?
Ak by som chcela byť v odpovedi komplexná a úprimná, bola by to spoveď, ktorá by rozsahom vydala možno aj za nejakú literárnu novelu. Začnem ale od konca. Ponuku som neprijala, riadne som sa prihlásila do riadne vyhláseného výberového konania, ktoré som riadne vyhrala. Hovorím o tom preto, lebo som sa stretla s rôznymi reakciami, i takými, že som mala „výhodu“ oproti iným uchádzačom vďaka tomu, že som o čosi známejšia než boli ostatní kandidáti. Nie je to pravda. Komisia si ma riadne preverila a fakt, že som pôsobila v televízii, mohli niektorí vnímať skôr ako moje mínus.

Tak teda inak. Ako dlho myšlienka uchádzať sa o post riaditeľky domova vznikala?
To, prečo som sa tak rozhodla, vyplynulo z hlbokých úvah a čiastočne aj z faktu silnej beznádeje, ktorú som prežívala po náhlej smrti mojej mamy. Len čo sme ju pochovali, spustilo sa celosvetové covidové šialenstvo. Moje podnikanie sa rozbilo na milión kúskov. Nemohla som nič robiť. Všetko sa rúcalo, a ak som sa zo smútku, nečinnosti a skepsy nechcela zblázniť, hľadala som niečo zmysluplné. Vtedy som len tak, aby moje dni mali aj nejaký rozmer užitočnosti a činorodosti, začala pomáhať seniorom, opusteným alebo zúfalým ľuďom.
Leto bolo akože normálne, ale nebolo. Všetci sme vedeli, že príde covidová recidíva. Okrem toho, čo už som spomínala, som si stále viac uvedomovala, ako je všetko krehké – zdravie, ľudský život, nádej, a ako dôležité je, aby mal život zmysel. Aby mal život nielen svoju kvalitu, ale aj hĺbku. A práve v tom čase som zachytila oznam, že Bratislavský samosprávny kraj hľadá riaditeľa domova pre seniorov, ktorý bol ohniskom nákazy v prvej vlne a do povedomia verejnosti sa napísal skutočne neslávne. A zrazu bolo všetko jasné. Ak sa chcem pohnúť dopredu, ak chcem, aby sa veci začali meniť k lepšiemu – nielen v mojom živote, ale aj v živote iných – je toto jasná príležitosť. Azda som to vysvetlila dostatočne.

Predsa len, na takýto post sa zrejme neprihlási a nevyhrá ho človek bez skúseností v tomto segmente. Aké sú tie vaše?
Napríklad desať rokov práce mediátora, kedy som bola nielen sprostredkovateľom riešení pre rôznych ľudí v rôznych životných situáciách, ale aj sprievodcom a radcom pre rôzne ich problémy, ktoré idú vždy ruka v ruke či už s rozvodmi, rozchodmi, dedičskými konaniami; ktoré sú súčasťou života rodín, alebo dôsledkom vážnych zdravotných či sociálnych pomerov.

Manažovať domov sa zrejme nezlučuje s prácou v médiách. Znamená to, že momentálne ide vaše pôsobenie na televíznych obrazovkách bokom?
Za ostatný rok ani televízie nemajú taký objem výroby, ako bežne. Všetko stagnuje, vegetuje, alebo padá do záhuby. Tým nehovorím, že snáď televízie padajú do záhuby, to určite nie, ale takisto je ich režim neštandardný, ako vidíme snáď v každom odvetví – okrem farma priemyslu a maloobchodného potravinového predaja. Aj keby som náhodou robiť chcela, nie je čo.

V novom povolaní, alebo skôr poslaní, ste sa zjavne našli. Znamená to, že vám televízne kamery ani nechýbajú?
Chvalabohu za to, že som nebola nikdy nejako „fixovaná na obrazovku“. Nemám potrebu exhibície tohto druhu. Dokážem žiť rovnako s ňou, ako bez nej. Pripúšťam, že je to svet lákavý, vzrušujúci, dobrodružný. No taký je aj môj terajší svet. Aj keď to nie sú dobrodružstvá pod svetlami reflektorov, ale každé jedno malé víťazstvo je pre mňa obrovská vzpruha a veľká dávka endorfínov. Inak povedané, dnes ma viac dokáže potešiť fakt, že sme našli sponzora na signalizačné zariadenie na privolanie pomoci pre našich klientov, ako to, či som niekde na titulke časopisu.

A prípadne, neuvažujete nad nejakým projektom, v rámci ktorého by ste vedeli zlúčiť televíziu a sociálnu prácu?
To je iná otázka. Nielen, že si to viem predstaviť, ale bolo by to viac ako žiadúce. Relácií zameraných na rodinu s problémami, ľudí s problémami a seniorov, je ako šafránu. A ak sú, sú to skôr nejaké melodramatické sondy do duše zúbožených, namiesto toho, aby existoval jeden funkčný a zrozumiteľný, na praktické rady orientovaný magazín.

Prejdime zo šoubiznisu do vášho nového sveta, ktorým žijete. Čo ste museli riešiť ako prvé, ihneď po nástupe na pozíciu riaditeľky domova?
Nastupovala som do funkcie v deň, kedy začal na Slovensku platiť opäť núdzový stav, a kedy sa rozbiehala druhá vlna korony. Logicky som sa teda musela ihneď sústrediť na jasné priority – prijatie opatrení, ktoré budú chrániť klientov aj pracovníkov, zabezpečenie dostatočného množstva ochranných pomôcok a materiálu a prípravu plánov pre prípadné karantény a izolácie. Súčasne som sa zoznamovala s klientmi, pracovníkmi, snažila som sa čo najrýchlejšie vniknúť do ich procesov, pochopiť ich a byť čo najrýchlejšie platným členom tímu.

Pred nástupom ste zrejme mali nejaké očakávania. V čom ste zistili, že je rozdiel pri výkone tejto práce v praxi a v predstavách?
Všetci vieme, že sociálne služby sú a vždy boli finančne poddimenzované. Vidíte to na stravnej jednotke pre klientov, na stave budov a vybavenia, na platoch. Rátala som teda s tým, že sa tu bude obracať každé euro a bude sa hľadať, ako ho čo najzmysluplnejšie použiť. Ale že tu nájdem hotový skanzen, s tým som naozaj nerátala. Akoby sa tu zastavil čas v roku 1990. Na druhej strane som tu ale našla skvelých kolegov, pracovitých, ochotných, dokonca ochotných sa učiť, oddaných práci, so silným vzťahom k poslaniu, ktoré tu spoločne plníme.

Akým problémom sa denne venujete najčastejšie?
Môj pracovný deň začína o siedmej. Ako prvé ma zaujíma stav klientov, či sú všetci v poriadku, či sa nestalo niečo mimoriadne, či budeme mať nejaké ošetrenia, vyšetrenia mimo zariadenia, nejaké príjmy, či prevozy. Potom si prejdem nejaké poschodia, izby, aby som sa uistila, že je všetko, ako má byť. Na rad prichádza denná papierová a organizačná agenda. Pred obedom sa zvyknem ísť pozrieť na aktivity, niekedy sa aj zúčastním. Potom sa venujeme jednotlivým klientom, čo pre nich treba vybaviť, zariadiť. Mnohí sa u nás aj zastavia na pár slov, aby nás pozdravili. Celé poobedie riešime veci nevyhnutné pre chod zariadenia. A keď to všetko trochu utíchne, v podvečer sa sústreďujem na hľadanie a oslovovanie sponzorov a na koncepčné premýšľanie o tom, čo by sme mohli zlepšiť, alebo robiť inak, lepšie, kam a ako sa posúvať, aby sa nám tu všetkým lepšie žilo a pracovalo. Nezriedka končím niekedy o šiestej, aj o siedmej večer.

Vo všeobecnosti, téma domovov dôchodcov, respektíve umiestňovania príbuzných do týchto zariadení, stále spoločnosť polarizuje. Niektoré rodiny takýto postup odsudzujú, iné sa hanbia priznať, ak napríklad rodičov umiestnili do zariadenia. Ako túto tému vnímate vy a možno skúsme vysvetliť ľuďom, pre koho sú takéto zariadenia určené.  
Ak by sme chceli byť skutočne sociálnym štátom, potom by sme sa primárne sústredili na to, aby sme dokázali terénnou formou poskytnúť sociálne a zdravotné služby v domácom prostredí v maximálnom možnom rozsahu za normálne ceny. Je totiž mnoho rodín, kde by sa aj chceli starať o svojho ťažko chorého blízkeho, ale nemôžu si dovoliť prestať pracovať, lebo by doslova nemali z čoho žiť. Alebo potrebné vybavenie na takúto starostlivosť nie je možné zabezpečiť, prípadne je, ale v sumách, ktoré normálny občan jednoducho nemá kde vziať. Keby im však v čase, kedy sú v zamestnaní mal kto pomôcť, a nezruinovalo by ich to, určite by po práci a v čase voľna boli svojmu otcovi, mame, sestre, dieťaťu radi nablízku. Čiže, niekedy do zariadení prichádzajú klienti z milujúceho prostredia, avšak ani pri najlepšej vôli sa rodina nevie postarať.
Opačným pólom sú klienti, ktorí utekajú do zariadení tohto typu od partnerov, a čo možno ešte smutnejšie, od detí, ktoré ich týrajú a zneužívajú. Poslednú skupinu tvoria klienti, ktorí sú k svojim deťom tak láskaví a ohľaduplní, že – vedomí si toho, akou náročnou je starostlivosť o nich, radšej idú do zariadenia sami, než by obmedzovali život im. A poviem vám úprimne, keď k nám nastupujú noví klienti a ja vidím, ako plačú a je im smutno za domovom a rodinou, neraz plačem s nimi.

Musí to byť náramne ťažká práca, pretože ide, ako sme už spomenuli, o poslanie, ktoré určite nie je pre každého. A tak, viete si predstaviť, že by ste v oblasti sociálnych služieb pracovali už natrvalo?
Ešte pred rokom som si nevedela predstaviť, že budem niekedy riaditeľkou takéhoto zariadenia. A pozrite. Takže odpoveď na otázku, či si viem predstaviť, je viem. Viem si už predstaviť čokoľvek. Ale nech to bude akokoľvek, z hĺbky srdca si prajem, aby to vždy bola práca, ktorá bude mať zmysel a ktorá ma bude baviť.

Veronika Trojanová

(foto archív RN, DSS Pezinok)