Pomáhať je ľudské a potrebné

Aj keď sme v rámci spoločnosti v minulom roku riešili najmä ochorenie Covid 19, bohužiaľ, ešte vždy pribúdajú aj pacienti so závažnejšími diagnózami. Napríklad onkologického charakteru. A tak sme sa porozprávali s riaditeľkou OZ Liga proti rakovine Evou Kováčovou. Združenie desiatky rokov poskytuje pomocnú ruku pacientom i rodinám, ktorých životy zasiahla rakovina.

V Lige proti rakovine pôsobíte 19 rokov. Aká bola vaša cesta za postom výkonnej riaditeľky?
Motivácia na prácu v Lige vznikla na mojej vtedajšej pracovnej pozícii v komerčnej firme, v rámci ktorej som pre Ligu organizovala benefičné koncerty. Dnes niečo veľmi bežné, v tom čase, pred 25-timi rokmi, to bola novinka. Niečo, čo sa na Slovensku rodilo. Veľmi ma to bavilo, videla som zmysel v získavaní zdrojov na podporu užitočného programu takejto inštitúcie. V podvedomí som uvažovala nad tým, že by mohlo byť zaujímavé pracovať v oblasti charity. Niekedy má podvedomie veľkú silu a keď si niečo veľmi želáš... Po piatich rokoch organizovania koncertov sa v Lige uvoľnilo miesto výkonného riaditeľa a ja som ponuku na túto prácu dostala. Toto rozhodnutie i dnes hodnotím ako dobré, keďže mám prácu, ktorá ma baví, je užitočná a dnes viac ako kedykoľvek predtým vnímame jej veľký zmysel a prínos.

Predsa len, práca s ťažkými ľudskými osudmi, musí byť veľmi náročná. Ako sa udržiavate v psychickej harmónii, keď sa toľké roky denne stretávate s témou onkológie a s onkologickými pacientmi?
Mojou psychohygiénou je každé poďakovanie, každý úsmev človeka, ktorý chodí ku nám do Centra pomoci. Viac-menej tých ľudí vnímam od začiatku, ako ku nám prišli, v akom rozpoložení prišli. Keď časom vidím, že sú to iní, životaschopní a aktívni ľudia, ktorými sa stali i vďaka návštevám u nás. Keď vidím, že sme ich prebrali zo smútku a letargie, že sa vrátili „späť do života“, vtedy si hovorím, že to stojí za to. Tak to vnímajú i moje kolegyne a je jedno, či sa s človekom stretávame osobne alebo s ním komunikujeme cez Onkoporadňu, či ho stretneme na pobytoch organizovaných LPR pre pacientov. Vieme o ňom veľa, aj keď sa nemáme vždy možnosť stretnúť, navyše ak je z ktoréhokoľvek kúta Slovenska.

No potom sú tu aj tragické osudy, o ktorých vopred viete, že sú nezvratné...
Samozrejme, nastanú i situácie, ktoré sú psychicky náročné. Viete o človeku, že mu ostáva málo času, príde s nádejou, že ho i vďaka nám prežije čo najproduktívnejšie a najkrajšie. Nečaká ľútosť. Je vďačný za pochopenie a podporu a vy by ste chceli dať viac, ale nedá sa. V rámci možností je našou snahou spríjemniť mu zostávajúci čas čo najviac. Treba si v tej chvíli uvedomiť, že i to „málo“ s ohľadom na jeho životnú situáciu, znamená pre neho veľa. Myslíme na to, že sme mu umožnili stráviť posledné dni života najlepšie ako sa dalo. Je mnoho osudov, príbehov – tých so šťastným koncom a porazením choroby, no i tých, ktoré nemali toľko šťastia. Každý jeden je osobitý a silný a z každého sa dá niečo vziať.

Dnes je situáciu navyše odlišná, pandemická a ľudia s rakovinou sú rizikovou skupinou. Ako situáciu z vašej skúsenosti títo pacienti zvládajú?
Každý sme osobitý, každý máme svoje nastavenie. Z toho vyplýva, že aj onkologickí pacienti zvládali a zvládajú túto situáciu rozdielne. Niektorí lepšie, iní horšie. Niekoho ukľudní, ak sa s ním len porozprávate, vypočujete ho, upokojíte, podporíte. Takmer na každého má veľmi dobrý vplyv milý rozhovor, prejavenie ochoty počúvať. Samozrejme, v rámci našich možností riešime prípad od prípadu. Zisťujeme a poradíme, čo sa dá v rámci riešenia individuálnych problémov robiť. Trpezlivosť a milé ľudské slovo, to sa potvrdzuje denne ako jeden z najlepších liekov. A občas potreba pochopiť, že nám človek vo svojej nemohúcnosti a bezradnosti i „vynadá“, aj keď tomu nás potrebuje, len svoje emócie musí spracovať. Sociálna izolácia má nepriaznivý vplyv na nás všetkých. V prípade pacientov, ktorí sa obávajú o svoj život, práve toto výrazne neprospieva.

Poskytujete aktuálne pre ľudí s rakovinou nejakú extra pomoc, ktorá súvisí s hrozbou ochorenia Covid19?
Na vzniknutú situáciu sme reagovali hneď v prvej vlne pandémie. Naším cieľom bolo byť tu pre onkologických pacientov a ich rodiny s poskytovaním pomoci v rôznej forme. Tá, ktorá sa veľmi osvedčila, je psychosociálna podpora v podobe možnosti konzultácií so psychológmi, ktorí svoje podporné poradenské služby poskytujú naprieč Slovenskom. Počas pandémie sa realizujú telefonické konzultácie. Na začiatku pandémie sme pripravili krátke motivačné video s prvotnými upokojujúcimi radami; posilnili sme poradenstvo širokej škály odborníkov v Onkoporadni; mnohé informácie sme pre pacientov zisťovali individuálne; pravidelne sme izolovaných ľudí motivovali videami našich lektorov na facebooku Ligy proti rakovine. Počas roka sme zachovali práve tie projekty, ktoré majú pre pacientov veľký zmysel. Spomínané poradenstvo v Onkoporadni, konzultácie psychológov i Fond jednorazovej finančnej pomoci v hmotnej núdzi. Tento sme i napriek našej nepriaznivej situácii v tomto roku ešte dokázali zachovať. Jednoducho, boli sme k dispozícii, sme naďalej a veríme, že aj budeme. Chceme byť užitoční pre všetkých, ktorí sa na nás obrátia a vyhľadajú našu pomoc. 

Môžu sa na vás so žiadosťou o pomoc obrátiť aj rodinní príslušníci pacientov?
Spomínané psychologické poradenstvo je k dispozícii aj pre rodinných príslušníkov, ktorí sa v tejto náročnej situácii môžu poradiť, ako ju čo najlepšie zvládať tak z pozície príbuzného či z pozície pacienta. Dozvedia sa, ako pacienta podporovať a zároveň aj to, ako zvládnuť svoju vlastnú psychohygiénu. Práve pre príbuzných sme v tomto roku spustili nový projekt  stretávania sa príbuzných onkologických pacientov. V období, keď bolo možné stretávať sa osobne mal u ľudí veľký ohlas a veríme, že v ňom bude možné pokračovať po uvoľnení opatrení a po ukľudnení sa aktuálnej náročnej situácie.

Chránia podľa vás proti pandemické opatrenia pacientov dostatočne? Prípadne, aké opatrenia by ste doplnili?
Zažívame obdobie, aké sme pred tým nepoznali. Dnes je u mnohých populárne hodnotiť situáciu od stola, ale nijakým spôsobom neprísť s pomocou alebo návrhmi, ako všetko čo najlepšie zvládať. Aj preto si nedovolím hodnotiť a odpovedať jednoznačne. Úprimne chcem veriť, že každý, kto má možnosť a príležitosť, snaží sa robiť veci najlepšie ako vie. Ak čelíte takej situácii, akej čelíme v tomto roku, hľadáme riešenia, skúšame, a pritom robíme aj chyby. Preto je nevyhnutná tolerancia, pochopenie, ocenenie snahy, navrhovanie konštruktívnych riešení. Určite sa všetko dá robiť lepšie a dôraznejšie, každý však nech hodnotí vtedy, ak problematiku pozná, prešiel ňou. Ale hlavne, nech každý urobí čo i len málo v rámci svojich možností pri pomoci a podpore či už jednotlivcom alebo spoločnosti. A to je našou snahou – byť tu a teraz na pomoc ľuďom, ktorí sa na nás obrátia a ktorým pomôcť akokoľvek môžeme a vieme. To, čo by sme i my uvítali, je jasná, včasná a zrozumiteľná komunikácia opatrení, ktoré sa zavádzajú. Chápeme, že to nie je jednoduché, a preto robíme maximum, čo je v našich možnostiach, aby sme boli tí, ktorí pacientov ukľudnia, zistia informácie, ktorí im poradia.

Aké sú plány Ligy proti rakovine do ďalšieho roka?
Vyjadrovať sa dnes k plánom by bolo nielen odvážne, ale sčasti aj nezodpovedné. Všetci riešime to, čo je dnes a snáď, čo bude zajtra. Všetci sa obávame o budúcnosť, o existenciu. Chceme s optimizmom veriť, že dokážeme ustáť toto náročné obdobie napriek tomu, že nám vypadol náš najväčší zdroj príjmu v jeho klasickej podobe (Deň narcisov). Chceme veriť, že vzájomná súdržnosť, solidarita a podpora budú hodnoty, ktoré si všetci osvojíme. Potom na základe nich môžeme stavať i naše ďalšie pôsobenie tak, aby sme boli naďalej k dispozícii pacientom, príbuzným, ale aby sme dokázali tak ako i v minulosti oslovovať i verejnosť s tým, čo je špeciálne dnes nespochybniteľné - že zdravie je to najcennejšie čo máme a starať sa oň je v rukách každého jednotlivca. Ak máme to šťastie, že sme zdraví a máme príležitosť či už osobne alebo sprostredkovanie, napríklad cez našu organizáciu, pomôcť tým, ktorí o svoje zdravie prišli, urobme tak. Lebo pomáhať je ľudské a potrebné...

Veronika Trojanová

(foto archív EK)