Peter Kresánek: "Na Slovensku všetko začína od bodu nula. Vo vyspelých krajinách stavajú na kontinuite."

V tomto roku si pripomíname novembrové udalosti aj v kontexte vzniku bratislavskej samosprávy, ktorá začala písať svoju novodobú históriu pred 30 rokmi.

Peter Kresánek je slovenský historik umenia, pamiatkar a bývalý politik, pričom v rokoch 1990 – 1998 bol aj primátorom Bratislavy. Zákonite tak bol pri zrode bratislavskej porevolučnej samosprávy, kedy sa formovalo komunálne prostredie a mnoho súčasných pravidiel. Navštívili sme ho, aby sme zistili, ako si na udalosti po novembri 89´, ale aj tie neskoršie, spomína s odstupom niekoľkých desaťročí. 

Po novembri 89´ ovládla spoločnosť eufória a očakávania z toho, čo prinesú zmeny na  politickej scéne. Ako si na toto obdobie spomínate?

Pred a po novembri 1989 to bol pre mňa spád udalostí, ktorý som ja i všetci okolo mňa očakávali. A túžili po nich. Roky pred tým sme sledovali udalosti v Prahe, v Poľsku, Nemecku, Maďarsku. Takže zrútenie systému moci komunistickej strany bolo úžasnou úľavou a nikdy predtým nevyskúšaným začiatkom cesty.

Spomínam si na to celkom detailne. Ešte v dňoch 17. až 19. novembra som organizoval jednu z mnohých vopred plánovaných brigád na obnove jedného areálu technických pamiatok na strednom Slovensku. Ale už v pondelok sme s manželkou boli na známom zhromaždení v Umeleckej besede. Vtedy som bol zamestnaný ako odborný asistent na Fakulte architektúry. Tu som sa aj začal moderovať povestné diskusné stretnutia a stal sa hlavným revolucionárom.    

Angažovali ste sa aj mimo fakulty?

Popri fakulte sme pomáhali na sekretariáte Mestského výboru Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny, čo bolo prvé dni po revolúcii jediné miesto, kde sa začalo profesionálnejšie niečo koordinovať. Zároveň sa tu dali tlačiť materiály VPN i ostatných študentských a politických skupín. 

Neskôr sa aktivity presunuli do tzv. Mozartovho domu. Manželka, naše dcéry a asi tridsať ďalších dobrovoľníkov tu vypočulo a zaznamenalo denne stovky ľudí, ktorí v eufórii prišli vyrozprávať svoje osudy zasiahnuté komunistickým režimom. Boli to tisíce príbehov, ktoré sú síce v archíve, ale máloktorým sa dostalo nejakého zadosťučinenia. Azda, aj to boli a stále sú čriepky vo frustrácii našej spoločnosti.

 Kde prebiehali prvé koncepčné diskusie a rokovania?

Rovnako v „Mozartovom dome“. Spoznali sa tam mnohí neskorší primátori a starostovia z celého Slovenska. Vo februári 1990 sa tu sformuloval návrh kooptácie Romana Hofbauera na post primátora Bratislavy, ako aj zoznam kooptácií poslancov do dočasnej rady Národného výboru Hl. mesta Bratislavy za VPN. Bol som medzi nimi. Na zasadnutí 1. marca sa tak začala reálna revolúcia v plánoch mesta. Odhlasovali sme viac ako päťsto zmien územného plánu. 

V „Mozartovom dome“ som zažil aj  prípravy na prvé slobodné voľby, predvolebné zhromaždenia a víťazstvo. Prvé protesty, rozbité okná od sympatizantov extrémneho nacionalizmu. Bol som zvolený aj za poslanca Slovenskej národnej rady. Pretože som už kandidoval na primátora, čo si vyžadovalo plné nasadenie, som sa toho vzdal. Na to miesto nastúpil, vtedy relatívne neznámy, Ivan Gašparovič.    

Aké najväčšie výzvy čakali na Vás ako komunálneho politika a porevolučného primátora? 

Byť pri uvádzaní všetkých zmien by bolo zrejme pre každého euforické. Budúce demokratické voľby do samospráv na Slovensku a ich pravidlá fungovania boli známe už od septembra 1990. Vtedy sme spoznali významný Zákon o samosprávnom zriadení i Zákon o Bratislave. Prvý z nich bol a dodnes je, čímsi zásadne novým, inšpirovaný najmä praxou v Bavorsku. Výrazným rozdielom, napríklad aj oproti Českej republike,  bola priama voľba primátora a starostu občanmi. Túto nezávislosť a istú stabilitu nám českí kolegovia veľmi závideli. 

Zákon o Bratislave, s výraznou decentralizáciou správy mestských častí, posilnil identitu a vzťah obyvateľov k najbližšiemu prostrediu, miestnym riešeniam. Pravdaže,  tvorba správy mesta sa diala dosť dramaticky, ale spomínam na to ako „tvorivé napätie“. Vyžadovala si veľa diplomacie. Myslím, že sme sa so starostkami a starostami mestských častí navzájom vážili.

Očakávaný Zákon o obecnom majetku sme spoznali až v marci 1991. V Bratislave bola jeho aplikácia aj predmetom náročných dohôd s mestskými časťami. K tomu bolo potrebné, z úplne neznámeho, vypracovať Štatút mesta (doslova Ústavu mesta). Podľa zákona sme po jednom schvaľovali a prevádzali do osobného vlastníctva pôvodne štátne byty obyvateľom. Podpísal som takto viac ako 65-tisíc zmlúv. Občania to prijali veľmi pozitívne. 

Ako bolo na tom mesto finančne?

Neustále bolo v strese pre nedostatok finančných prostriedkov. Celých osem rokov hrozilo pre neplatenie, napríklad zastavenie mestskej hromadnej dopravy, údržby, opravy, osvetlenia a ďalšie. Mestské zastupiteľstvo muselo odhlasovať desiatky predajov. Zčasti boli tieto kroky kritizované, ale moderná samospráva nemá byť podnikateľom, ale podnikanie a rozvoj mesta čo najlepšie umožňovať. 

Otvorili sa hranice. Ktoré mestá boli vtedy najväčšou inšpiráciou? Prečo?

V každom navštívenom meste niečo. Na prvom mieste to bola Viedeň. Už počas kandidovania na primátora som súkromne spoznal jedného z riaditeľov viedenského magistrátu a veľa sme sa navštevovali, diskutovali. Potom aj oficiálne so známym starostom Helmutom Zilkom a ďalšími.

V istom zmysle nás aj obdivovali. Niektoré údaje boli vtedy pre nich šokujúce. Na viedenskej radnici pracuje viac ako 18-tisíc zamestnancov a rozpočet je niekoľko stokrát vyšší. Viedeň má pravdaže približne štyriapolkrát viac obyvateľov ako Bratislava. Prepočítali sme to s nimi. Odpočítali ich kompetenčné náplne, funkcie kraja, cenové úrovne. Aj tak na jedného obyvateľa Viedne mala vtedy radnica k dispozícii 270-krát väčší balík finančných prostriedkov. Nikdy som si na to nesťažoval, občania by na to reagovali „vaša starosť a úloha“. Napokon produktivita hospodárstva a tým aj podiel pre samosprávy je vo vyspelých krajinách podstatne vyššia.

Aké inšpirácie prišli z  ďalších miest?

V hlavnom meste Belgického Valónska, v Namure, to bol digitalizovaný územný plán mesta s podrobnosťou podmienok pre jednotlivé parcely, čo vylučovalo akúkoľvek subjektivitu úradníkov. 

V Düsseldorfe a v Kolíne nad Rýnom to bolo premiestnenie rušnej nábrežnej komunikácie pod zem, čo umožnilo obyvateľom užívať pokojný verejný priestor na brehu rieky Rýn. Dal som si spraviť aj ekonomickú štúdiu takéhoto projektu v Bratislave. Vyšla veľmi priaznivo. 

Možno ešte viac opory som mal z priateľstva s primátormi miest „transformujúcich sa“ krajín. Aj keď najväčším prínosom boli napokon predsa len priateľstvá, diskusie a odovzdávanie skúseností doma, na Slovensku. S mnohými primátormi a starostami, od Skalice cez Trnavu až po Košice. Najmä v prvom volebnom období nás spájali rovnaké problémy. Dodnes sme priatelia.

Trochu ma prekvapuje, že od roku 1998, kedy som skončil v komunálnej politike, sa ma nikto nikdy neopýtal na nejakú skúsenosť. Ani telefonicky. Konštatujem to s vedomím si mojej nedokonalosti, ale zrejme patrí k praxi na Slovensku, že všetko začína od bodu nula. Všade, vo vyspelých krajinách, sme sa stretli s jednoznačnou kontinuitou.        

Aké bolo nastavenie a očakávania spoločnosti smerom k samospráve? 

Vo verejnosti boli pozitívne nálady. Napokon, všade v Európe stotožňuje obyvateľ svoju identitu v takejto postupnosti: rodina, potom obec, kde býva, potom s regiónom a až potom so štátnym útvarom. Prvé volebné obdobia vygenerovali takéto pozitívne nálady a činy vo všetkých obciach a mestách Slovenska.     

Bolo ťažké odkomunikovať zmeny verejnosti? A čo médiá?

Dôležité a pozitívne bolo aj komunikovanie o tomto systéme, čo podľa môjho názoru dnes chýba. Myslím, že sme úspešne vysvetľovali fungovanie, možnosti, právomoci, zodpovednosť i pojmy. Preto sa nestávalo to, čo dnes bežne. Napríklad aj medzi novinármi obvyklý nezmysel: „magistrát rozhodol, magistrát predal a podobne“. Zahmlieva to volanie občanov po zodpovednosti. Komunálni politici i novinári na to rezignovali. Na rozdiel od terajšej atmosféry v spoločnosti, som sa za tých osem rokov nestretol so žiadnym nekultivovaným útokom.

Pravidelne som chodil neskoro večer do rádia Ragtime, čo ma priznám sa celkom bavilo, lebo to bol svet poslucháčov vo veku mojich študentov i dcér, svet tzv. alternatívnej hudby a kultúry. 

O tom, čo sa podarilo Petrovi Kresánkovi dosiahnuť, čo by teraz urobil inak, ale aj to, či potrebujeme reformu verejnej správy, sa dočítate v našom decembrovom vydaní.

Jana Pohanková

(foto archív PK)