Rozhovory z mesta 7. október 2020

Milan Lasica: Som vyslovene mestský človek


Keď si nedávno preberal cenu Slnko v sieti za výnimočný prínos audiovizuálnej kultúre, zaskočil verejnosť vyjadrením, že definitívne končí s nakrúcaním filmov. A tak sme sa Milana Lasicu, jedného z najznámejších Staromešťanov, mimo iného opýtali, či toto vyhlásenie myslel vážne.  

Kde vás môžu diváci v najbližšej dobe vidieť? Samozrejme, ak to epidemiologická situácia dovolí...
Môžu ma vidieť v divadle, kde hrám v niekoľkých predstaveniach, s ktorými aj zájazdujem po Slovensku a po Česku. Momentálne je však situácia dosť komplikovaná. Máme starosti s pandémiou, návštevnosť je limitovaná a navyše sa ľudia boja chodiť do divadla, čo je logické.

Nedávno ste vyhlásili, že končíte s nakrúcaním filmov, no veľa ľudí to skôr pochopilo ako oznámenie vášho definitívneho pracovného konca.
Povedal som, že sa mi už nechce hrať vo filme, ale to som povedal aj pred desiatimi rokmi a odvtedy sa ponuky len tak hrnuli. Niektoré som aj akceptoval. 

Takže úplne nič nerobiť zo dňa na deň asi neplánujete...
V divadle hrám ďalej, až kým to pôjde.

Po tom, ako ste nedávno prevzali cenu Slnko v sieti za výnimočný prínos audiovizuálnej kultúre, ku ktorej vám aj my touto cestou srdečne gratulujeme, ste sa vyjadrili, že za svoj najväčší úspech považujete 40-ročnú spoluprácu s Júliusom Satinským. Váš priateľ od roku 2002 odpočíva na krásnom Ondrejskom cintoríne, kam sa rád chodieval sám prechádzať. Chodievate ho niekedy navštíviť, zaspomínať si tam na neho?
Pravdaže tam občas zájdem. Už ich tam leží viac. Aj Marián Labuda, aj Stano Dančiak. Teší ma, že vedľa Jula leží Schöne Náci, známa prešpurácka postavička. Julo má z toho iste radosť.

Máte s ním spojenú nejakú osobnú spomienku?
Schöne Náci bol za mojej mladosti neoddeliteľnou súčasťou Bratislavy. Chodil vo fraku, v jednej ruke mal paličku, v druhej balík so zákuskami. Hovorilo sa, že ho opustila nevesta tesne pred svadbou a odvtedy mu trochu preskočilo. 

A našla by sa u vás doma aj jeho fotografia?
Mám s ním fotografiu. Filmovali sme na Michalskej, išiel okolo a celý filmový štáb sa s ním odfotografoval.

Vy sám patríte medzi najznámejších Staromešťanov súčasnosti. No zaujímavé je, že ste sa v hlavnom meste, paradoxne, nenarodili, aj keď si to mnohí myslia...
Narodil som sa vo Zvolene, odkiaľ pochádza moja rodina. Ale ako polročný som prišiel, resp. bol som prinesený do Bratislavy, takže sa cítim ako Bratislavčan. Tu som chodil do všetkých škôl, tu žijem dodnes, tu som stretol Jula Satinského, s ktorým sme bývali na jednej ulici.

Aj keď vaša rodina nie je pôvodom z Bratislavy, ako vravíte, vaša nebohá mama bola v meste známa ako najstaršia obyvateľka bratislavského Manderláku – prvého výškového obytného domu. To asi nebolo len tak, žiť v tých časoch v takej významnej budove.
V Manderláku som žil od roku 1954 sedem rokov. Na najvyššom poschodí. To voľačo znamenalo. Vtedy to bol bezkonkurenčne najvyšší dom v meste.

Čiže ste mali celé mesto ako na dlani... Na ktoré jeho časti z mladosti spomínate najradšej?
Rád spomínam na Dunajskú ulicu a jej okolie, Modrý kostolík, Jakubovo námestie, Jesenského ulicu a priľahlé priestory vrátane Hviezdoslavovho námestia. Tu som prežil svoje detstvo, ale aj väčšiu časť svojho života.

Žili ste vždy iba v centre alebo ste si v priebehu rokov vyskúšali bývanie aj v okrajových častiach?
Žil som vyše dvanásť rokov v Karlovej Vsi. 

Boli ste tam spokojný?
Bolo to pekné bývanie s lesmi a lúkami za domom. Deti mali blízko do školy a my do prírody. Teraz je tam už sídlisko.

Znamená to, že ste typ človeka, ktorý raz za čas potrebuje zmeniť adresu trvalého bydliska?
Ja by som rád býval na jednom mieste, ale osud chcel inak. V živote som sa sťahoval trinásťkrát. Dúfam, že to stačilo.

A ani kvôli deťom ste nikdy neuvažovali o bývaní v rodinnom dome so záhradkou?
Keď sa narodili dcéry, koketovali sme s rodinným domom, ale nevyšlo to. Tak sme dali prednosť chalupe na Záhorí.

Asi je zbytočné pokladať otázku, či ste mestský človek. No ak by ste mali vymenovať pár plusov a pár mínusov života v meste, aké by to boli?
Som vyslovene mestský človek. Za najväčší plus mesta považujem kaviarne, v ktorých som prežil veľkú časť svojho života. Mínus je, keď sú kaviarne zatvorené. Aj to sme zažili počas pandémie.

Veronika Trojanová

(foto Ctibor Bachratý)

 

0 komentárov
Pridajte komentár
Na začiatok stránky hore
Newsletter