Marianna Ďurianová: Hodnoty v živote mám upratané. Viem, čo je pre mňa dôležité a čo nie

Ak by sme mali niekoho zo súčasných moderátorov označiť za stálicu televíznej obrazovky, tak je to určite Marianna Ďurianová. Súčasná tvár verejnoprávneho športového spravodajstva, o ktorej len málokto tuší, že aj keď sa nenarodila v hlavnom meste, bratislavská Petržalka ju takpovediac odchovala.

Váš príbeh je zaujímavý, keďže ste sa s rodičmi v detstve dosť sťahovali. Narodili ste sa v Žiari nad Hronom, následne ste sa presunuli do Bratislavy a po pár rokoch ste sa presťahovali do Kremnice. Prečo toľké presuny?
Áno, je celkom vtipné to naše rodinne sťahovanie. Keď som bola dieťa, tak sme sa sťahovali kvôli práci rodičov a v dospelosti zas kvôli môjmu štúdiu. Narodila som sa v Žiari nad Hronom, keďže v Kremnici, v ktorej moji rodičia žili, nebola v tom čase pôrodnica. A keď som mala päť rokov, tak sme sa presťahovali do Bratislavy.  

Keď ste s rodičmi žili v hlavnom meste, tak to bolo iba v Petržalke alebo aj v iných častiach?
Prisťahovali sme sa na nové petržalské sídlisko. Na vtedajšiu Saburovovej ulicu - dnes Starohradskú, hneď vedľa Technopolu. A tam sme žili až do konca roku 1990. To obdobie mi dalo základ do života. Tam som prežila sladké roky bez zodpovednosti za čokoľvek, prvé priateľstvá na cely život, základnú školu, pocit veľkomesta. 

Ako si na túto lokalitu v čase vášho dospievania spomínate?
Bolo to naozaj krásne detstvo. Keď sa povie Petržalka, všetci si predstavia betónovú džungľu, ale my sme mali hneď za domom lesík a za ním štrkovisko Draždiak. Takže príroda bola úplne na dosah ruky. Na jar sme v lesíku zbierali snežienky a v lete sme si užívali krásne čistú vodu Draždiaku, ktorý keď v zime zamrzol, bol našim klziskom. Medzi domom a lesíkom bolo ihrisko, na ktorom sme sa bicyklovali, lozili po preliezkach a stromoch, stavali si bunkre v betónových valcoch zo stavby, odkočíkovala som všetky deti na sídlisku... Veľmi rada spomínam na to obdobie plné bezstarostnosti. 

Keď ste sa v dospelosti vrátili do Bratislavy, podľa čoho ste si vyberali lokalitu, v ktorej ste sa usadili?  
Do Bratislavy som sa vrátila rok po skončení strednej školy v Žiari nad Hronom - obchodnej akadémie. Keďže som začala študovať na Univerzite Komenského, na Filozofickej fakulte, ktorá je na nábreží Dunaja, hľadala som byt neďaleko centra. Podarilo sa mi kúpiť veľmi prijemne bývanie na konci Ružinova, odkiaľ som mala skvelé spojenie električkou priamo pred školu. Ani v tej lokalite nebola núdza o prírodu. Všade naokolo boli veľké stromy, z ktorých som na jar o štvrtej ráno plašila vtáky tlieskaním, lebo ma ich štebot pravidelne budil. (smiech)

Asi nie je tajomstvom, že ste sa napokon usadili kúsok od centra mesta. Čo vnímate v lokalite, kde žijete, ako jej najväčší bonus?
Po vysokej škole som sa presťahovala bližšie k centru. V podstate ma delí jedna križovatka od Starého Mesta a musím povedať, že som tu už 15 rokov veľmi spokojná. Všade mám blízko, do centra chodím častokrát pešo. K nábrežiu je to na skok, aj na diaľnicu autom je výborne spojenie a v bezprostrednej blízkosti máme obchodné centrum Central, za domom najznámejšiu bratislavskú tržnicu - Miletičku. Za jeden z najväčších benefitov tohto bývania považujem uzavretý dvor s parkoviskom, čo je už dnes v tejto lokalite zriedkavé. 

Prejdime k inej téme... ako jedna z mála mediálne známych tvárí pôsobíte ako večne usmiata a dobre naladená. Darí sa vám nestrácať optimizmus aj v týchto ťažkých časoch?
Mám veľké šťastie, že som do vienka dostala optimistickú povahu. I keď musím priznať, že počas posledného roku som aj ja mala párkrát pocit, že už je toho veľa a že zvládnuť to celé môže byť aj problém. Našťastie mám prácu, o ktorú som ani počas pandémie neprišla, čo považujem za nesmierne dôležité na uchovanie si psychickej pohody. A i keď sme si v tej najužšej rodine prešli aj ochorením covid, zvládli sme to, dúfam, bez väčšej ujmy. Oveľa viac sme sa spriatelili s prírodou, asi ako väčšina Slovákov z miest. Utužili sme si vzťahy, uvedomili sme si omnoho silnejšie, aké dôležité je mať okolo seba blízkych, na ktorých sa môžete spoľahnúť a dokonale sme si poupratovali svoje obydlie. (smiech) Takže presne podľa starej múdrej pravdy, že všetko zlé je na niečo dobré.

Každý človek má aj slabé chvíľky. No vás si človek ťažko predstaví nahnevanú alebo kričiacu. Je niečo, čo vás vie naozaj vyviesť z rovnováhy?
Som vo svojej podstate dosť naivná. Dlho som si myslela, že keď nebudem robiť vedome nič, čo by druhým ublížilo, tak ani mne nebude nikto ubližovať. No žiaľ, vyrástla som z toho, lebo realita je úplne iná. Ale napriek tomu ma vždy zabolí nespravodlivosť. Nielen voči mne. Akákoľvek. A v posedenej dobe ma veľmi mrzí, keď ľudia prestávajú používať svoj vlastný rozum. Mám pocit, že pre mnohých je pohodlnejšie nerozmýšľať. A to sa mi nepáči. To ma vie celkom rozpoložiť. A neviete si ma predstaviť kričať? Tak mám občas také dni, že ma je určite počuť aj na obežnej dráhe Zeme. (smiech) Ale to je zdravé. Emócie musia dostať svoj priestor, takže tým udržiavam svoje duševné zdravie, aby som sa čo najviac zvyšných dni mohla usmievať...

Ak sa nemýlim, tak máte vyštudovanú psychológiu. Využívate v živote a možno najmä teraz, tieto svoje vedomosti?
Využívam ju určite, aj keď mnohokrát úplne prirodzene bez toho, aby som si to vôbec uvedomovala. Psychológia je veda na každý deň, na každú situáciu. Myslím, že ju mám tak trochu vžitú a jej štúdium mi uľahčilo pochopiť záležitosti, ktoré sú na prvý pohľad komplikovanejšie. 

Dospeli ste v poslednom čase k prehodnoteniu životných priorít, s potrebou nejaké veci po skončení pandémie zmeniť?
Nemyslím si, že som pred týmto “divotvorným” obdobím robila niečo, čo som sa rozhodla zmeniť. Možno viac selektujem informácie. Ale už dlho mám hodnoty vo svojom živote upratané. Viem, čo je pre mňa dôležité a čo nie. Možno najvýraznejšie, čo vo mne zanechalo stopu je, že si budem oveľa viac vážiť slobodu, ktorú som ešte do minulého roka považovala za samozrejmú. 

Keďže aj detičky sú dlhodobo doma a nie v školách, tak ako zvládate skĺbiť prácu a role mamy a učiteľky?
No, ako sa hovorí, všetkého veľa škodí a už to tak cítime aj s absenciou ozajstnej školy. Zo začiatku nám to aj vyhovovalo - rána bez stresu, do ružova vyspinkaní, na vyučovanie hoci aj v pyžame. Ale chýba nám režim, ktorý nám škola prinášala, lebo zmanažovať si deň je moja dosť slabá stránka. Ale našťastie, náš syn je šikovný, tak ešte to zvládame. 

Veronika Trojanová

(foto MD)