Katarína Brychtová: "Staré Mesto som si zamilovala."

Našťastie, ako jedna z mála umelcov o prácu v týchto ťažkých časoch núdzu nemá. Práve naopak. Aktuálne môžeme Bratislavčanku Katku Brychtovú vídať v novej relácii Klub na Trojke, aj vďaka čomu je stále dobre naladená a čierne myšlienky si nepripúšťa. 

Tento rok žijeme zvláštnu dobu. Ľudom preto čoraz väčšmi ubúda psychická pohoda alebo povedzme, rovnováha. No vy stále pôsobíte ako dobre alebo optimisticky naladená. Čo vás udržiava v psychickej rovnováhe?

Na rozdiel od väčšiny mojich kolegov som stále pracovala a aj teraz pracujem, takže našťastie nezažívam existenčné problémy. Náš život sa výrazne nezmenil. Manžel pracuje v nemocnici a ja nahrávam alebo nakrúcam. Od septembra vysielame Klub na Trojke, čo je program plný dobrých rád a inšpiratívnych rozhovorov, ktorý diváci môžu sledovať dva razy do týždňa na 3. kanáli RTVS. Pripravujeme aj nový podcast. Na nedostatok práce sa teda nemôžem sťažovať. Popritom veľa času trávim s rodinou, takže zatiaľ sa mi celkom darí udržiavať rovnováhu medzi prácou a oddychom. Od začiatku krízy sa snažím nepripúšťať si čierne myšlienky a myslieť pozitívne. Chýba mi kino, divadlo, fitko, ale to všetko sa dá vydržať. Hlavne nech sme zdraví, nech čo najmenej ľudí ochorie a nech sú ekonomické dôsledky krízy čo najmiernejšie. 

Máte s ochorením aj osobnú skúsenosť?

Keď pred časom ochorela na koronu moja blízka priateľka, uvedomila som si, aké je naše zdravie krehké a aká je táto choroba nevyspytateľná. Je o desať rokov mladšia, zdravo sa stravuje, športuje, nuž a priebeh choroby vôbec nemala ľahký. Vysoké horúčky, strata čuchu i chuti, kašeľ... naozaj si treba dávať pozor, dôsledne dodržiavať opatrenia, byť zodpovední a rozumní.

Okrem spomínaného nového programu na trojke sa iným projektom v súčasnosti nevenujete?

Ako som spomínala, diváci ma môžu pravidelne vidieť v Klube na Trojke. Občas počuť v dabingu a reklamách. Keď sa skončia opatrenia, opäť budeme cestovať s úspešným predstavením Klimaktérium po celom Slovensku. Pripravujeme aj záverečné vyhlásenie cien Detský čin roka. Tento rok, samozrejme, online. Je to krásny projekt, na ktorom s Ludwigom Baginom spolupracujeme už roky. Deti nám v konaní dobrých skutkov môžu byť príkladom i inšpiráciou. A opäť budem súčasťou Vianočného benefičného koncertu Úsmev ako dar.

Aktuálne vydanie Bratislavského kuriéra je novembrové, a tak, čo pre vás predstavuje spomienka na sedemnásty november?

17. november 1989 zmenil naše životy a otvoril nám úplne nové možnosti. Som šťastná, že som mohla byť pri tom. Nikdy nezabudnem na to euforické obdobie, keď boli všetci k sebe slušní, dobrí, láskaví. Naozaj to bola nežná revolúcia. Žiadna agresivita a vulgárnosť, na čo by sme si mohli dnes spomenúť.

Kde ste ako rodená Bratislavčanka vyrástli?

Vyrastala som na sídlisku Trávniky, neďaleko Prievozu. 

Aké ste mali detstvo?

Veľmi rada na to obdobie spomínam. Mala som bezstarostné detstvo plné hier. Väčšinu času sme trávili na dvore. V Prievoze bola pekáreň, dve skvelé jadranské zmrzliny, záhrady, kam sme chodili na čerešne. Keď som mala 12 rokov, presťahovali sme sa do centra mesta a stala som sa Staromešťankou.

Máte vďaka tomu rovnako kladný vzťah aj k Starému Mestu?

Staré Mesto som si zamilovala. Žije sa tu naozaj výborne. Vyrástli tu naše deti. S kočíkmi som prebrázdila všetky parky, uličky mám prechodené krížom-krážom. Som tu spokojná a šťastná. Ale mám rada mnohé miesta Bratislavy, ako aj sad Janka Kráľa, Kolibu, Devín. Chvíľu sme bývali v Dúbravke a aj tam bolo fajn. Celkovo, Bratislava je veľmi príjemné mesto na život a je tu veľa pekných zákutí.

Ktoré monumenty Bratislavy sa vo vašich spomienkach na detstvo vynárajú najčastejšie?

Spomínam si na Slavín, kde sme mali iskričkový sľub. Neďaleko bývala naša babička. Potom na dnešný Prezidentský palác, kam sme chodili na dramatický krúžok a už vtedy sa mi to miesto páčilo. No a za vysokoškolských čias som každý deň chodila okolo Dómu svätého Martina, pretože aula VŠMU, kde sme skúšali na herecké skúšky, bola oproti Bohosloveckej fakulte. A ranné detstvo je pre mňa nábrežie Dunaja. Tam sme sa chodili hrávať, keďže som chodila do škôlky na Kúpeľnej ulici.

Keďže ste dvojnásobná babička, tak kam brávate vnúčatká dnes, ak im chcete ukázať niečo pekné z hlavného mesta?

Naši chlapci sú pre mňa zdrojom radosti a potešenia. Veľmi rada s nimi trávim čas. Najčastejšie s nimi chodíme do Medickej záhrady, Sadu Janka Kráľa, ale aj do Danubiany, čo je jedno z najmagickejších miest tu v okolí Bratislavy. Veľmi dobre je aj na hrade, často sa vyberieme aj do mesta na Hviezdoslavove námestie, na zmrzlinu.

Keďže žijete v meste, tak predsa len, kde hľadáte únik od toho každodenného ruchu? 

Som mestský človek. Potrebujem kultúru a umenie. Teda kiná, divadlá, galérie, a takisto veľmi rada zájdem do kaviarne, občas do reštaurácie. Ale zároveň mám rada aj prírodu a pokoj na vidieku. Našťastie máme chalupu na Myjavských kopaniciach. Je tam nádherne. Vždy sa tam spomalí čas, oddychujeme tam a načerpávame energiu.

Ak by ste sa mali zamyslieť nad tým, čo pozitívne vám možno táto nová, „koronová doba“, dala, čo by to bolo?

Myslím, že sme si začali viac vážiť veci, ktoré sme predtým považovali za samozrejmé. Ísť na kávu, stretnúť sa s priateľmi, urobiť si rodinnú oslavu, ísť na výlet do Viedne či Prahy, cestovať. Pre mnohých je táto situácia veľmi ťažká a náročná, treba sa obmedzovať  prispôsobovať sa. Ľudia sa boja budúcnosti. Ja mám obrovské šťastie, že môžem pracovať, za čo som veľmi vďačná. A uvedomila som si, že sa viem prispôsobiť, že som relatívne trpezlivá a pozitívna. Všetkým by som želala pevné zdravie, čo najmenej komplikácií v súvislosti s prácou a aspoň trochu nadhľadu a dobrej nálady.

Veronika Trojanová

(foto – RTVS / Milan Krupčík )