Kamil Peteraj: V šesťdesiatych rokoch sme mali pocit, že svet môže byť lepší

S básnikom, textárom, dramaturgom a Bratislavčanom, Kamilom Peterajom, sme sa stretli, aby si zaspomínal na Petržalku svojho detstva.

Aby nám povedal, ako sa kedysi žilo v centre a vo „Véčku“ a aká bola bratislavská hudobná scéna jeho mladosti.

O tom a ešte o všeličom inom, sme sa pozhovárali počas príjemného dvojhodinového posedia. Ďakujem zaň.

Narodili ste sa a vyrastali v Petržalke v roku 1945. Bol koniec II. svetovej vojny. Ako sa tam vtedy žilo?

K. Peteraj: Narodil som sa štyri mesiace po skončení vojny v jednej z petržalských víl, v ktorej bola vtedy pôrodnica.

Ten dom stojí dodnes a možno tam na staré kolená aj skončím, pretože dnes je z neho starobinec...

Po druhej svetovej vojne z Petržalky vyhnali mnoho maďarských a nemeckých rodín. Napriek tomu sa tam za mojej mladosti bežne hovorilo aj po maďarsky aj nemecky.

Ja som súbežne rozumel po maďarsky, po nemecky a slovenčina prišla ako tretí, skomolený jazyk.

Pamätám si ako ma otec často opravoval, aby som hovoril spisovne, preto- že bežne som prechádzal z jazyka do jazyka. Tu sa totiž hovorilo zvláštnym prešpuráckym nárečím.

Niekedy ním hovorí napríklad Meky Žbirka.

O Petržalke sa hovorievalo, že bola viacmenej proletárskou a chudobnou štvrťou. Čo si o tom myslíte?

K. Peteraj: To by som celkom nepovedal. Niektorí tvrdili, že bola najväčšou dedinou na Slovensku, iní akousi záhradnou časťou Bratislavy, žili tam ľudia majetnejší, aj nemajetnejší, ale žili v súlade.

Hlavná petržalská ulica, ktorá sa naposledy volala Zadunajská a za bývalej Československej republiky Karola Marxa a počas Hitlera, ktorý anektoval Petržalku sa volala Hitlerova, tak táto ulica bola kompletne vybavená infraštruktúrou.

Bola tam lekáreň, pekáreň, konzum, kasárne, farby-laky, dokonca konfekcia Nehera, obuv, kníhkupectvo, hodinárstvo, slávna Ryba , evanjelický kostol, škola, holičstvo, zmrzlinárstvo…

V Petržalke boli slávne krčmy, napr. Mrena, Lipa, atď., dokonca jeden čas tam sídlili aj pracoviská Československej televízie.

Spomínam si, že vtedy v Petržalke boli dve kiná, Iskra a Partizán. Vždy keď bola búrka, sedeli sme v kine Partizán po členky vo vode.

Z Petržalky do Bratislavy jazdila linka dvadsaťpäť, červené autobusy so žltými, puding pripomínajúcimi strechami.

Petržalka bola aj marhuľovým rajom a Česi k nám v lete jazdili kupovať “meruňky”. Vtedy tu boli dve základné školy - Jánošíkova a Stalinova.

Neskôr postavili ďalšie dve, jedna z nich sa volala Makarenkova, dnes Einsteinova. Ja som chodil na Jánošíkovu.

Pamätám si, že tu bola aj tančiareň U Gamla, závodný klub Matador s kolkárňou, kde sa okrem iného hrávali amatérske divadelné predstavenia.

Mali sme tu aj množstvo štadiónov – Matador, Kovosmalt, Spoje, Červená hviezda, Slovan Pravda a ďalšie. Dnes zostal jeden, najviac dva.

Ako deti sme chodievali na ihrisko Matadorky. Hospodár Lakatoš nám požičal loptu, dresy a štulpne a každé popoludnie sme hrali futbal.

Žiaľ, dnes Petržalka a ani Bratislava nemá vybudovanú potrebnú infraštruktúru, najmä čo sa týka oddychových a športových aktivít.

V Bratislave za posledných 27 rokov zaniklo množstvo štadiónov, vraj až dvadsať.

Je pravdepodobné, že po vybudovaní futbalového štadióna na Tehelnom poli (Slovan), ten na Interi zanikne...

K. Peteraj: Zánik takých veľkých štadiónov ako napr. ZŤS Petržalka považujem za barbarstvo. Je to neuveriteľné a môže sa to stať iba na Slovensku.

Dá sa teda povedať, že ste boli deti ulice a tam ste vyrastali?

K. Peteraj: Toto všetko, čo som povedal, patrí do obdobia, kedy sme my deti mali to, čomu hovoríme ulica.

Vyrastali sme na petržalských uliciach a lúkach. Dnešné deti, žiaľ, ulice v pravom slova zmysle nemajú. Z bytoviek nemajú kam vybehnúť a ako sa hrať.

My sme mali neďaleko les, šutrovky, svoj Bučič, Pumpák, Lumpódl, nádherné šutrové jamy pri horárni, kde sa dalo skvele kúpať, či chytať ryby.

Ulica za mojich čias mala svoju “uličnú” etiku. Nebolo dobré sa príliš vyťahovať, lebo hneď ste dostali po nose. V zime sme sa chodili korčuľovať na Pečňu neďaleko Dunaja.

V zime z nej vzniklo nádherné, asi pol kilometra dlhé klzisko v oblasti, ktorej sa hovorilo Au, neďaleko Aušpicu.

Pečňa končila v oblasti hraníc s Rakúskom, bola blízko hraničného pásma a tak večer vždy vybehli hraničiari so psami a vyháňali nás odtiaľ preč. Bolo to napínavé, a tí brechajúci psi - žiadna sranda.

Ako si spomínate na uvoľnené šesťdesiate roky v Bratislave z hľadiska umeleckej tvorby?

K. Peteraj: Už na konzervatóriu, na ktoré som začiatkom šesťdesiatych rokov chodil, som cítil, že sa niečo deje a že sa začínajú lámať ľady.

Začali sa premietať dobré filmy a v Bratislave bolo viac západu. Vyrastal som v rodine, kde stále hralo rakúske rádio, či bola pustená rakúska televízia.

Počúvali sme napríklad populárnu motoristickú reláciu Autofahrer unterwegs... Neskôr, keď ešte televízory snežili, už sa pozerala Viedeň, správy ORF.

Tie spôsobovali v hlavách ľudí skutočnú eróziu. My mladí sme sa samozrejme aj týmito kanálmi dostávali viac ako k politike, k západnej populárnej hudbe.

Snáď najväčšiu eróziu v našich hlavách spôsobovala stanica Radio Luxemburg. Túto rozhlasovú stanicu počúvali takmer všetci mladí ľudia.

Môžem prijať názor o politickom pôsobení Slobodnej Európy, či Hlase Ameriky, ale úprimne povedané, z mladých ľudí (beatlesákov - džínsy, dlhé vlasy, atď.) bola jasne na prvom mieste hudba z rádia Luxemburg.

Odklon od komunizmu podľa mňa, najmä v hlavách mladých ľudí, spôsobilo oveľa viac toto rádio, kapely ako Beatles, Rolling Stones, Yes, Queen, Who, atď., ale napríklad aj módny časopis Burda (predával sa pod pultom na Leningradskej), západné pesničky, filmy, knihy, skrátka ten pocit slobody, ktorý vtedy odtiaľ zo západu vanul a prenášal sa do životného štýlu.

Komunizmus totiž mladým ľuďom nevedel, okrem ideológie a niekedy nešikovnej “organizovanej” starostlivosti (osvetové besedy, kluby), ponúknuť z toho, čo k nám prichádzalo zvonka, nič zaujímavé.

Kúsok od Korza bola Gorkého ulica, kde boli predajne Tuzexu a stávali tam veksláci.

Ten tuhý a nepružný socializmus sa rúcal v hlavách najmä mladej generácie. A Bratislava bola takpovediac nakazená Viedňou.

Liberálnejšia bola napríklad aj situácia v Maďarsku. No a v tomto období si každý, kto sa aspoň na chvíľku dostal von, priniesol vinylové platne.

To boli vtedy relikvie a na bratislavské Korzo si ich mladí nosili pod pazuchou a vymieňali medzi sebou.

Čo bolo spoločné v týchto šesťdesiatych rokoch bol pocit, že svet môže byť lepší (žiaľ, nemôže, mám na mysli súčasné sklamanie z konzumného globalizmu).

To bolo spoločné v Anglicku, Francúzsku, Československu, Poľsku, atď. Tento pocit, ktorý bol, to unášanie beatovou vlnou, sa už odvtedy neobjavil.

Postupne sa rozbil na mnohých veciach. Najviac podľa mňa potlačením parížskeho študentského povstania v roku 1968. Študentských demonštrácií sa poriadne báli aj kapitalisti.

Ako ste sa dostali k hudbe, k štúdiu hry na husle, básničkám a textom piesní?

K. Peteraj: Na husle ma zapísal otec. Vo štvrtom ročníku som dostal vynikajúceho profesora, ktorý ma doviedol až na konzervatórium.

Riaditeľom petržalskej hudobnej školy bol skvelý láskavý človek a pán hudobník František Oswald.

Na to muzicírovanie v komornom orchestri, ktorý viedol, nikdy nezabudnem. V treťom ročníku konzervatória som zistil, že svetový huslista zo mňa nebude.

Nevoňala mi ani predstava huslistu hrajúceho v orchestri. Vo štvrtom ročníku konzervatória som začal písať básničky, najskôr to bola recesia, neskôr, keď som mal osemnásť, prišli už aj prvé vážne veci.

Po maturite som išiel na VŠMU, kde som absolvoval odbor divadelnej dramaturgie.

Pamätám si, že tri básne mi uverejnili v literárnom časopise Slovenské pohľady a neskôr som publikoval v časopise Mladá tvorba.

Všimol si ma básnik Ján Stacho, ktorý mi ponúkol vydať básnickú knihu. Knižka vyšla, keď som mal len devätnásť rokov a volala sa Sad zimných vtákov.

Na tie časy to bol zázrak, pretože na debutové zbierky čakali vtedy básnici omnoho dlhšie, často aj do tridsiatky. Za túto zbierku som dostal cenu medzinárodného PEN klubu.

Ktorý bol váš prvý vážny text, z ktorého vznikla známa pesnička?

K. Peteraj: K písaniu textov ma inšpiroval Marián Varga. Pamätám si presne - bolo to dva týždne pred inváziou sovietskych vojsk do Československa v roku 1968.

S Mariánom sme sa poznali z konzervatória a vtedy ma pozval do štúdia vtedajšieho Čsl. rozhlasu a pustil mi nahrávku skladby Malá čierna ruža.

Tá skladba ma očarila. Sám seba v tom čase som považoval za “vážneho” básnika, pre ktorého bola pop music čosi podradné...

Marián bol môj spolužiak z konzervatória, vedel som, že je to muzikant, akoby z inej dimenzie, ale prekvapilo ma, ako vynikajúco sa napojil na beatovú vlnu.

Tak som začal chodiť na skúšky skupiny Prúdy, ktorá cvičila na dnešnom Jakubovom námestí. Pavlovi Hammelovi som jedného dňa priniesol text s názvom Jesenné litánie.

Pieseň sa dostala na LP – dlhohrajúcu platňu Zvonky zvoňte. To bol môj prvý oficiálny text.

Čo hovoríte na súčasné centrum Bratislavy vrátane Námestia SNP?

K. Peteraj: Provokatívna otázka. Námestie SNP je naša vizitka. Bezduché, zanedbané, ak by som bol zlomyseľný povedal by som - aký štát, taká jeho výkladná skriňa.

Dvadsaťpäť rokov po revolúcii vyzerá horšie ako 25 rokov pred ňou. Dôkaz toho, že štát je morálne na dne, správa sa ako kolónia a nie je v žiadnom rozkvete.

Všimnite si napr. niekdajšiu pýchu, obchodný dom Dunaj… Tie vchody! Ten bordel všade, kde sa pozriete! Kto to necháva takto pustošiť?

To úbohé Tesco! A to jeho balkánske okolie, kde kráčate po vlnovkách asfaltu a neviete, kde si vykĺbite členok. Tí majitelia do tej budovy nevrazili ani cent.

Dojazdia ju a zmiznú. Zle sa to počúva, ale je to tak. Ale, ruku na srdce: zaujíma to vôbec niekoho?

Robert Lattacher

Foto: rl