Rozhovory z mesta 9. júl 2017

Hlavná architektka Bratislavy: "ERROR sme ešte nedosiahli, ale veľa nám nechýba..."


 Bratislava v mnohom rieši problémy s parkovaním, dopravou a výstavbou, pritom svet je už omnoho ďalej. Aspoň v niektorých aspektoch. Kým naše hlavné mesto stále hľadá recepty na tie isté boľavé miesta, v mnohých mestách riešia bývanie a život, ktorý chcú ľudia žiť omnoho múdrejšie a kvalitnejšie.  O čo ide? S bratislavskou hlavnou architektkou INGRID KONRAD sme sa tentokrát porozprávali nielen o neustále opakujúcich sa problémoch nášho mesta, ale aj o víziách a ich možnom uskutočňovaní.

 

Vo funkcii hlavnej architektky ste už takmer šesť rokov. Dnes je tu opäť doba, kedy sa developeri akoby nadýchli a vrátili sa k starým projektom, prípadne riešia nové. Výkričníkom na urbanizme mesta môže byť napríklad lokalita Mlynských nív a jeho okolia v podobe uskutočnených, rozostavaných, alebo plánovaných projektov Eurovea I a II, Panorama City, Sky Park, Twin City, Cvernovka, Klingerka, Nové Lido... Toľko projektov na jednom mieste bude mať zásadný vplyv na dopravu. Nejde o organizovaný chaos, keď sa mestu vymklo plánovanie a formovanie mesta úplne z rúk?

 Po revolúcii vládol v meste boom a privatizácia štátneho majetku. Zmäteným predstavám o kapitalizme a demokracii v problematike rozvoja mesta stál v ceste verejný záujem. Výsledky sa dostavili, žiaľ nie pozitívne. Ale zároveň vždy boli v Bratislave snahy, takýto proces zvrátiť a nastaviť lepšie. Začalo to obstaraním nového územného plánu v roku 2007, ktorý mal strategicky riadiť rozvoj mesta aj investičnú výstavbu. Keďže s ním každodenne pracujeme, poznám jeho možnosti, rámce a problémy. Na mnohých miestach manipulovaný však nepriniesol očakávanú nápravu a už v roku 2011 poslanci zaviazali mesto obstarať nový územný plán. To ale naozaj nie je jednoduché, a keby to nebolo nevyhnutné, nikdy by som to nepodporila.

 Dnes viem, že problém však leží ešte niekde inde. Problémom je, že spracovanie územného plánu sa udialo bez skutočnej miery participácie odbornej i laickej verejnosti. To, že obyvatelia v skutočnosti neboli vyzvaní k tvorbe územného plánu, vedie následne k situáciám, že napríklad v susedstve, ktoré občania považujú už za dostatočne zastavané, má vyrásť nový dom, a aby to nestačilo, aj vyše 100-metrový. A práve to vedie občanov k trvalej nespokojnosti a nedôvere voči samospráve.  Aj z tohto dôvodu sme vypracovali a poslanci minulý rok schválili dokument o spolupráci s obyvateľmi pri tvorbe územno-plánovacích podkladov a strategických dokumentov mesta. Ale ak si niekto myslí, že práve jeho želania a potreby sú tie, ktoré musia byť zohľadnené, je tiež na omyle.

 Ako povedala, dnes už zosnulá, predsedníčka rakúskeho parlamentu Barbaru Prammer: „Demokracia znamená pripravenosť ku kompromisu. Tento nie je ale slabosťou, oveľa viac je cnosťou demokracie, výrazom dobrej vôle dopracovať sa k výsledku, ktorý je všeobecne prijateľný a pre všetkých akceptovateľný. Presne v tom a nie v samoúčelných konfliktoch a roztržkách, spočíva zmysel politiky.“

  

Bratislava sa vraj pripravuje na zmenu klímy - nemala by sa radšej pripravovať na totálny dopravný kolaps?

 Celý svet sa adaptuje na zmenu klímy, zdá sa, že len americký prezident Trump nie. Ale vážne. Emisie oxidu uhličitého z automobilovej dopravy predstavujú celosvetovo 20 až 25 % z celkových zdrojov znečistenia a práve doprava najväčším podielom prispieva k tvorbe skleníkových plynov a je významným producentom smogu. Skleníkové plyny narúšajú vyváženosť v ochrannej vrstve atmosféry a spôsobujú prehrievanie našej planéty - zmenu klímy. Pod zmenou klímy rozumieme zmenu spôsobenú dopadmi činnosti človeka a pokiaľ nezastavíme negatívne vplyvy na životné prostredie, a teda aj exhaláty z dopravy, ohrozujeme prakticky život na našej planéte. Preto budúcnosť mesta nie je a nemôže byť v individuálnej automobilovej doprave, ale v preferencii MHD spolu s pešou a cyklistickou dopravou a rôznymi ďalšími formami energeticky nenáročnej mobility (bike alebo car sharing, elektrobicykle, elektroautá, a pod.).

 Ale je tu ešte ďalší aspekt rozvoja mesta, ktorý má jednozančný vplyv na rozvoj dopravy. Dosiahnuteľnosť cieľov. Mestá 20.storočia sa podľa tzv. Aténskej charty z 30. rokov rozvíjali s prísne segregovanou dopravou, neboli napríklad pešie alebo zmiešané zóny a najmä mesto bolo poskladané z monofunkčných zón. Medzi nimi sa ľudia museli presúvať rôznymi spôsobmi dopravy - z bydliska do práce, z práce do škôlky po deti, zo škôlky domov… Dnes vieme, že jediný správny a do budúcnosti udržateľný rozvoj mesta je rozvoj mesta, tzv. krátkych vzdialeností. To znamená, že sa vraciame do minulosti, keď sa život v meste odohrával plus/minus na jednom mieste: bývanie, práca, kultúra, šport a rekreácia v zeleni. Nie je to najpríjemnejšia predstava o bývaní, že mám svoje každodenné ciele na dosah pešou chôdzou? Také mesto nemá každodenné zápchy a zvyšenú hladinu exhalátov, hluku a prašnosti.

 

 Nedávno bol v istom denníku publikovaný súbor stanovísk odborníkov z Výskumného ústavu dopravného v Žiline k výstavbe obchvatu Bratislavy, dostavby diaľnice smerom na Košice a súvisiacim dopravným stavbám. Jedna myšlienka zo súboru zrejme platí aj pre realizáciu územného plánu Bratislavy: v dotknutom území zastaviť nekontrolovanú rozsiahlu výstavbu, ktorá je zásadným krokom na vyvolanie dopravného kolapsu v tomto území. Poznáte to a ako to vnímate?

 Každý investičný zámer, najmä tie väčšie, ktoré generujú viac ako 200 parkovacích miest, sú posudzované tzv. dopravno-kapacitným posúdením. Táto metodika definuje potreby nových jazdných pruhov v špičkovej hodine na zabezpečenie priepustnosti križovatiek v území a tým aj plynulejšiu dopravu. V súčasnosti niekde naozaj dobiehame rozšírenie ťažiskových komunikácií, výstavbu možno aj zmysluplných odbočovacích pruhov, chýba však optimálne napojenie radiál na obchvaty a mestskú diaľnicu, resp. obchvat mesta, a pod… Toto však donekonečna robiť nemôžeme, deje sa to totiž na úkor pásov zelene, častí chodníkov, pred očami sa nám zelené plochy mesta menia na asfaltové alebo betónové. A tie nám naozaj klimaticky neprospievajú - mesto je v lete príliš priehrievané a v zime príliš ochladzované. Odborníci na klímu tomu hovoria “horúce ostrovy”, ktoré robia život v meste práve pri súčasných teplotných extrémoch neznesiteľným.

 Na druhej strane vidíme, ako sa nám kvôli výstavbe, v súlade z územným plánom, zmenili  významné mestské ulice, ako napr. Palisády alebo Štefánikova, kde už kvôli exhalátom, hluku a prašnosti nemôžete ani okno otvoriť. Kladiem kolegom a dopravným odborníkom pravidelne otázku, dokedy budeme zaberať zeleň, zužovať chodníky - až keď úplne zmiznú? Paradoxne by sme nemali kde parkovať, lebo na chodníkoch miesto chodcov odkladáme naše autá. Je to systémová chyba – ERROR. Pri počítači skúšame restart. Ale keď nemáte voľný harddisk, počítač nenaštartuje. Tak je to aj s mestom. ERROR sme ešte nedosiahli, ale veľa nám nechýba. Vyprázdniť harddisk Bratislavy je vytvorenie dostatočných parkovacích miest, odstavenie áut podľa zmysluplných pravidiel pre všetkých v rámci platnej parkovacej politiky a presadnutie na MHD, bicykel alebo vlastné nohy. A na to potrebujeme klimaticky príjemný verejný priestor, mesto so zmiešanými funkciami a kruh sa uzatvára. Ale to samozrejme nesmie chodiť trolejbus alebo autobus každých 15minút.

 Keď v Londýne uzavreli centrum pre autá, znásobili počet autobusov na povrchu a plynulosť metra pod ním. Zážitok na vlastnej koži - chceli sme z centra vypadnúť na okraj mesta, do jedného z mnohých londýnskych parkov. Pred nosom nám ušiel autobus, ledva sme sa nadýchli to komentovať, prichádzal už ďaľší. V podstate tam bolo toľko autobusov v teréne, že autá by sa tam už vlastne nezmestili…

  

Niektorí architekti tvrdia, že rozširovanie mesta do šírky je potrebné zastaviť. Je vraj potrebné sústrediť sa na výstavbu dovnútra, čo by malo kladne ovplyvniť aj stav rozpočtu mesta. V Bratislave vidíme výstavbu, ktorá mesto „rozťahuje“ v podobe projektu Bory, či Južného mesta. Pripravuje sa ešte niekde inde podobná výstavba smerom von z mesta a ako sa na tento trend pozeráte?

 Neviem, ktorí architekti alebo urbanisti to dnes netvrdia. Expanzívny rozvoj sídiel do krajiny, ktorá nás musí živiť, je minulosťou. V 90-rokoch minulého storočia boli dve veci jasné. Po prvé, že sme rozvojom mestských aglomerácií v Európe postupne stratili najvzácnejšie časti úrodnej pôdy práve zástavbou území - bývalých záhumienkov, u nás aj vinohradov. Na strane druhej sa rozšírili hranice lesa smerom k mestu neobhospodarovaním lúk a pasienkov, keďže globálne zrazu nebolo nevyhnutné byť hospodársky sebestačnými v zabezpečovaní potravín. Menil sa nielen ráz krajiny, stratu poľnohospodárskej pôdy sprevádzalo ruka v ruke zrastanie sídiel, strata ich identít, vznik rozťahanej výstavby „na zelenej lúke“ a tým predražovanie technickej, sociálnej a nakoniec aj dopravnej infraštruktúry. Tento vývoj napriek svojím negatívnym dopadom považujem v Bratislave historicky za prirodzený tak, ako bol prirodzený aj v ostatnej Európe s tým rozdielom, že kým vo Viedni na to reagovali oveľa skôr ochranou zelene a vinohradov na okraji mesta vytvorením „zeleného okruhu“ na katastrálnom území mesta, v územnom pláne Bratislavy z roku 2007 sa na základe účelových urbanistických štúdií otvoril priestor pre pohodlnú urbanizáciu nezastavaných území až po hranice katastra. Týka sa to aj území, kde sa hranica mesta prekrýva s hranicou štátu a kde sa roky tvrdilo, že bývalý ostnatý drôt priniesol so sebou vznik dlho nedotknutého prírodného územia naprieč Európou a že túto zelenú niť treba rozhodne zachovať.

  

Zelené budovy. Prvá pribudla v Bratislave až v koncom roka 2012 v podobe administratívnej budovy BBC 1 Plus. Nedávno dostali Aupark Tower a BBC5 certifikát pre zelené budovy BREEAM s hodnotením „veľmi dobrý“. Zelenou budovou je aj projekt Business Garden Štefánikova... Je rok 2017, ale zelených budov je v Bratislave stále ako šafranu. Okrem toho verejnosť o nich stále veľa nevie, chýbajú súvislosti. Čia je to chyba?

 Od začiatku túto tému propagujeme, intenzívne spolupracujeme s Radou pre zelené budovy, ktorá bola na Slovensku založená v roku 2011. Budovy sa v týchto súvislostiach označujú za zelené, keď nepredstavujú záťaž pre životné prostredie už pri ich vzniku až po používanie ekologických stavebných materiálov, riešenia s odpadom, vykurovaním, či chladením až po udržateľnú prevádzku budovy. Myslím, že súvislosti nechýbajú, samosprávam len chýbajú zákonné  nástroje na oveľa rýchlejšie presadzovanie energeticky nenáročnej výstavby. Kým vo Viedni si zmenia viedenský stavebný poriadok na zasadnutí viedenského krajinského parlamentu, my potrebujem iniciovať zmeny v stavebnom zákone na národnej úrovni.

  

Posuňme sa teraz k téme a myšlienke energetickej sebestačnosti miest či budov, ktorá nie je nová. Ide o budovanie miest a budov energeticky aspoň čiastočne sebestačných, resp. takých, ktoré znížia svoju energetickú závislosť. Predstavy sú napríklad aj také, že na strechách miest bude v budúcnosti vytvorená značná energetická infraštruktúra - napr. solárne a termálne elektrárne, fotovoltika, či veterné turbíny. Budú dodávať energiu budovám, alebo napríklad elektromobilom. Ako vnímate túto víziu budúcnosti možno aj pre Bratislavu?

 Keď som hovorila o zákonných nástrojoch u nás, tak som mala na mysli aj tému energetickej sebestačnosti mesta. Dnes žije v mestách a mestských aglomeráciách väčšina obyvateľov planéty. Štatistiky z Európy a Slovenska tento trend len potvrdzujú. Zodpovednosť miest za život väčšiny obyvateľov rastie, pretože práve mestské samosprávy majú priamy dosah na to, ako kvalitný bude život po všetkých stránkach, vzdelanostnej, hospodárskej, voľnočasovej, ale najmä aké zdravé budú podmienky pre život v meste. Alternatívne zdroje sú budúcnosťou aj pre Bratislavu, na samospráve mi chýbajú ľudia, ktorí by sa venovali práve týmto témam. Slovenské riešenia na národnej úrovni nezodpovedajú potrebám miest akútne riešiť energetickú sebestačnosť. V husto zastavanom území je efektívne rozvádzať energie diaľkovými systémami, ale pokiaľ tieto nebudú fungovať na ekologickej báze, je to kontraproduktívne. Veď viete, aké problémy sú pri odpájaní sa od takýchto zdrojov tepla, u nás žiaľ väčšinou v súkromných rukách. Každý jeden dom v meste by mohol byť energeticky sebestačný, technológie dneška to umožňujú, ale legislatíva to nepodporuje. Odborníci by mali povedať, kde je cesta. Moja posledná realizácia v Rakúsku bol v 2011 obytný dom, kde sme vyrábali elektrickú energiu nielen pre potreby domu pre byty, lekáreň, fitko a relaxačné centrum, ale dodávali sme ju aj do siete. To bolo vtedy želanie klienta.

 

V tejto súvislosti je dnes už známy aj pojem solárny urbanizmus, aj keď nie širokej verejnosti. Ide o tvorbu zástavby a verejného priestoru z hľadiska optimálneho využitia slnečnej energie. Už napríklad aj naši postdoktorandi na STU navrhujú „solárne“ mestá budúcnosti. Má Bratislava vôbec predstavu o takomto postupe urbanizmu?

 Autori publikácie sú moji bývalí spolupracovníci. Využívať energiu zo slnka je našou povinnosťou, najmä, keď nám to technické možnosti umožňujú. Dnes sa už uprednostňujú zmiešané formy získavania energie zo slnka na báze fotovoltiky a kolektorov. Samozrejme, že máme predstavu o takomto postupe v urbanizme, v roku 2011 som spolu s viedenskými kolegami, Technickým a skúšobným ústavom stavebným a vtedy na Slovensku založenou odbočkou Svetovej rady pre zelené budovy začali realizovať projekt EU GUGLE, kde práve išlo o to, pozrieť sa na obytné stavby a komplexy v obytnom území z pohľadu optimalizácie urbanistickej štruktúry a využitia alternatívnych zdrojov energie, medzi iným aj slnečnej. Hľadali sme mestské budovy, resp. areály pre realizáciu nízkoenergetických projektov. Máme pripravenú komplexnú revitalizáciu domova seniorov v Lamači na nízkoenergetický dom zo zelenou strechou. Podporiť sme mohli finančne aj  rekonštrukciu  budovy v súkromnom sektore. Vďaka veľkej angažovanosti pani profesorky Sternovej z TSUSu je dnes z tohto projektu zrealizovaná komplexná nízkoenergetická obnova bytového domu na Horovej ulici v Devínskej Novej Vsi. O energetickej situácii v mestských budovách vieme málo. Preto s podporou Európskej investičnej banky mesto na základe akčného plánu energetiky štartuje energetické audity svojich budov, na základe ktorých budeme tieto postupne meniť na nízkoeneregetický štandard.

  

Bratislava a emisie. V roku 2014 sa krajiny EÚ dohodli na záväzku, že do roku 2030 vo všetkých odvetviach hospodárstva spoločne znížia emisie skleníkových plynov najmenej o 40 %, v porovnaní s úrovňou z roku 1990. Nás, teda Slovensko, sa to má dotknúť vo forme mínus dvanástich percent. Aj to je dosť na to v porovnaní s tým, čo vidíme dnes napríklad v uliciach Bratislavy. Ekologizácia dopravy tu postupuje slimačím tempom. Markantné je to aj vo verejnej doprave. Súhlasíte? Čo s tým?

 Už som o tom hovorila, či už znižovaním emisií v doprave prestupom na ekologické formy mobility, ako MHD, bicykle, zdravú pešiu mobilitu, a pod., a pri kúrení alebo chladení budov zmeny zdrojov energie na energie z obnoviteľných zdrojov. Ale tzv. uhlíková stopa nášho mesta – t.j. otlačok, do akej miery naše mesto, ako také, znečisťuje životné prostredie, spočíva aj v správaní sa obyvateľov. Darmo žijem v energeticky tzv. nulovom dome, ktorý nepotrebuje zvonka žiadnu energiu, keď konzumujem potraviny z masových chovov dovážané cez pol sveta v chladiarenských boxoch a obliekam si šaty, ktoré za nehoráznych podmienok vyrábajú niekde v krajine tretieho sveta.

 

Architektonické súťaže v Bratislave sa už neohlasujú s takou „pompou“ ako kedysi. Súťaže sa robia akoby v tichosti. Prečo? Je to možno aj preto, lebo developer si častokrát už vopred vyberie „svojich“ architektov a súťaž je len nutnou formalitou? Neraz sa aj stáva, že súkromný investor – developer, dodá urbanistickú štúdiu, ktorá vyhovuje najviac jeho potrebám? Sú toto zdravé vzťahy a postupy? Prispievajú k (ne)kvalite toho, ako a čo sa stavia?

 Keď si súkromný stavebník vyberie svojich architektov, je to jeho voľba a má na to právo. Ale rozhodujúce je, či vníma svoju spoluzodpovednosť na tvorbe mestského prostredia – verejného priestoru, ktoré je platformou jeho hospodárskeho úspechu a že tento priestor je vytváraný z verejných zdrojov! Toto povedomie je u nás slabé. Aj stavby svetoznámej architektky Zahy Hadid by v šírom poli za Bratislavou, bez technickej a dopravnej infraštruktúry, boli asi stratovou investíciou. Ale v blízkosti atraktívneho centra mesta, do ktorého pumpuje mesto, štát, európske fondy, ale aj súkromný sektor množstvo peňazí, je situácia pre každý investičný zámer výnimočná  a nadmieru hospodársky prajná. Súkromní stavebníci začínajú využívať architektonickú súťaž ako nástroj na hľadanie tej najlepšej kvality v tom či onom konkrétnom prostredí. Keď si idete kupovať oblek, asi si nekúpite prvý, ale vyskúšate ich niekoľko a nakoniec kúpite niečo, čo by ste možno na začiatku ani nepredpokladali, že vám bude sedieť a vhodne doplní vašu osobnosť. Tak je to i s mestom. Aj keby prvý nápad bol skvelý, treba ho overiť.

 O súťažiach verejnosť moc nepočuje preto, lebo v súkromnom sektore nie sú vypisované ako verejné, ale vyzvané. Stavebník vyzve niekoľko architektov a získa lepšiu predstavu o možnostiach zástavby v danej lokalite. Iné je to na verejnej alebo štátnej správe. Tu by o novostavbách zásadne mali rozhodovať anonymné verejné súťaže, nie získanie projektanta vo verejnom obstarávaní len na základe ceny. Tieto procesy sú ale nesmierne náročné, sama mám skúsenosť s verejným obstarávaním tzv. súťažou návrhov na spracovateľa urbanistickej štúdie na rozvojovú os okolo novej električkovej trasy v Petržalke, ktorá od vypísania architektonickej súťaže po zazmluvnenie víťazného autora s mestom trvala tri roky. Odvolávali sa najmä architekti a zažili sme aj nedokázateľné zákulisné ovplyvňovania verejného obstarávania. A teraz máme presvedčiť politikov, ktorí sú volení na štyri roky a chcú zanechať viditeľné výsledky v podobe realizácií, že toto je správna cesta pri hľadaní dobrých riešení?

 Ale aj dnes, po týchto skúsenostiach, kedy sme dokonca na základe prieťahov vo verejnom obstarávaní stratili možnosť čerpať európske peniaze vám poviem, že súťaže vo verejnom sektore musia byť. Ale som za súťaže v prvom kole anonymné, ale v ďalších kolách transparentné a verejné, tak ako sa robila súťaž na tzv. Veľký Paríž alebo Veľkú Moskvu, ktoré rozhodovali o budúcnosti mesta. Verejných súťaží sa mohol zúčastniť každý občan a mal možnosť počuť diskusiu odborníkov a v procese participácie sa do nej aj zapojiť. U nás musí byť verejné obstarávanie do poslednej chvíle tajné. Podľa mňa je však jediná cesta získať naozaj dobrého partnera pre mesto s dobrým nápadom a odstrániť všetkých „kazičov“ a korupciu tak, že budeme transparentní a informácie budú verejnosti dostupné. V princípe je to veľmi jednoduché, len verejná správa by mala mať na toto ľudí, finančné prostriedky a zákonné možnosti. Ale čo sa týka financií som presvedčená, že tak, ako sa výberové konania dejú dnes, stojí daňového poplatníka oveľa viac, o morálnej stránke ani nehovorím. Toto sa snažím presadzovať a trvám na tom, že bez takéhoto prístupu k správe vecí verejných sa situácia nezlepší.

   V roku 2014 ste prezentovali názor, že po dokončení Starého mosta a rekonštrukcii Osobného prístavu by sa malo pokračovať vo zveľaďovaní nábrežnej promenády medzi Starým mostom a Mostom SNP. Zanedbaný je aj rovnaký úsek na petržalskej strane. Dunajská promenáda je celkovo nevyužitým potenciálom Bratislavy. Chýbajú atrakcie, nový osobný prístav, moderné promenády, ktoré by na seba nadväzovali. Prečo je to tak?

 Pre tvorbu štúdie promenády na petržalskej strane práve kreujem tvorivý tím a začneme pracovať, obyvateľov budeme informovať a zapojíme. Hájenie verejného záujmu musí byť „červenou niťou“ pri rozhodovaní na úrovni štátu, samosprávnych krajov alebo obcí  a vo verejnom záujme by malo byť, aby verejný majetok ostal vo verejných rukách. Sme svedkami, keď aj dnes verejné budovy inštitúcií prejdú, ani si nevšimneme ako, do rúk súkromníka. Neviem o tom, že by niekedy štát ponúkol budovu, ktorú údajne nepotrebuje, napríklad verejnej správe – mestu alebo mestským častiam. A pritom Bratislava sa borí s veľkými problémami, napríklad pri realizácií náhradného bývania pri reštitučných bytoch alebo vôbec pri tvorbe sociálneho bývania, mestských nájomných bytov, a pod. Iste viete, ako intenzívne som sa venovala Osobnému prístavu, ktorý sa tiež dostal neviem prečo do súkromných rúk. Poslanci v minulom období neschválili prenájom mestského pozemku, na ktorom mala byť odbavovacia hala pre populárny Twin City Liner. Investor sa zaviazal toto pre mesto postaviť. Bez nájomnej zmluvy to ale nešlo – výsledok: dnes po troch rokoch práce jednáme zase s novým majiteľom, ktorý chce od základu projekt zmeniť a neviem, či bude ochotný akceptovať už pre mesto vyjednané podmienky.

 

 Medzi vaše prioritné témy patrí aj problematika verejného priestoru. Verejný priestor je možné vytvárať, kultivovať ho, ale je tu aj otázka spravovania a dostupnosti. Mesto sa v mnohých prípadoch vzdáva spravovania verejného priestoru. Najnovšie ide o podchod na Trnavskom mýte. Niekedy je problémová aj dostupnosť verejného priestoru. Napríklad Aupark je pre Petržalčanov ťažšie dosiahnuteľný, je tam mnoho bariér. Mesto prišlo v posledných rokoch o množstvo verejného priestoru na základe predajov pozemkov. Onedlho možno prídeme o Kamenné námestie. Kde je miera zachovania priestorov pre verejnosť a umožnenie vzniku neverejných priestorov?

 Už som hovorila o mestskom nehnuteľnom majetku vo forme budov, verejný priestor je mestský, patrí nám všetkým, profitujú z neho všetci súkromní majitelia a stavebníci. Je vizitkou mesta, kvality života v meste. Verejný priestor je zdrojom informácií, je to platforma komunikácie, stretávania sa, vymieňanie skúseností, je živnou pôdou pre kultúrny, ale aj hospodársky život mesta. Preto mu treba venovať náležitú pozornosť. V Bratislave som narazila v tejto súvislosti na viacero problémov, najvypuklejším je zaberanie verejného priestoru, resp. dokonca jeho predaj alebo dlhodobý prenájom na súkromné účely. Toto postupne riešime, ale proces je náročný po všetkých stránkach, pretože tieto veci sa roky presadzovali nenápadne a spoludotvárali také typické slovenské korupčné prostredie, kde ani nemusia hrať hlavnú úlohu peniaze, ale ten pozná toho a ten zase onoho. Ale ubezpečujem vás, že aj v Rakúsku som sa s takýmto stretla - dokonca ako na všetko,  nemecký slovník má aj na toto svoj výraz - tzv. Freundlwirtschaft, čo znamená hospodárenie medzi kamošmi na báze „ja tebe, ty mne“. Vedia napríklad Bratislavčania, že pri výstavbe hotela Falkensteiner bol spoločnosti predaný aj chodník pod ich nohami? Len tak sa mohla budova dostať tak hlboko nad verejný priestor a zatieniť nárožnú budovu bývalého Slovenského rozhlasu.

 

V roku 2013 sa objavili informácie, podľa ktorých je Bratislava v regióne strednej a východnej Európy na čele rebríčka predajnej plochy nákupných centier v prepočte na tisíc obyvateľov. So 700 štvorcovými metrami až dvojnásobne prekračuje európsky priemer. Uviedla to v analýze trhu realitná spoločnosť Colliers International. Po otvorení  Centrálu s 55-tisíc m2 sa očakávalo, že žiadna väčšia predajná plocha tak skoro nepribudne. Opak sa stal pravdou. V novembri 2014 vznikol BORY MALL. Obchody sú tu na ploche 54-tisíc štvorcových metrov. Čo si myslíte, dokedy budú vznikať obrovské nákupné komplexy  a kancelárske priestory? Nebudú povedzme o desať-pätnásť rokov mnohé z nich zívať prázdnotou?

Obchodné centrum Bory Mall vzniklo v súlade s územným plánom mesta a štúdiou, ktorá predchádzala zapracovaniu tohoto územia pri západnej bráne mesta, ako ďalšieho rozvojového územia mesta. Boom 90-tych rokov predpovedal rýchly rozvoj Bratislavy a predstavy predbehli skutočnosť. Dnes vieme, že napojenie takéhoto veľkého územia na štruktúru mesta si v prvom rade žiada realizovať optimálne dopravné napojenie a dnes, už sme veľa na túto tému hovorili, najmä napojenie na MHD. Preto ma veľmi potešilo, keď sa v súvislosti s dopravou na Bory hovorilo od začiatku o električke v prepojení na železničný uzol. Odkedy však osobne sledujem rozvoj Bratislavy, kladiem dôraz na dotvorenie tzv. vnútorného mesta, kde máme ešte množstvo rezervných plôch, či už po bývalých priemyselných areáloch alebo prelúk, t.j. nezastavaných pozemkoch v blokovej zástavbe. Tieto územia sú dnes dobre napojené na technickú a dopravnú infraštruktúru, a preto ich treba využiť.

 Roky rozprávam o tom, že je nevyhnutné si urobiť základné rozvojové priority mesta na napríklad 10 rokov – krátkodobú stratégiu mesta – podobne je to vo Viedni. Územný plán v tomto smere nie je strategickým dokumentom, pretože vám nehovorí, kde sa dnes mesto nachádza a na čo má mesto i súkromný sektor v blízkej budúcnosti kapacity a na čo nie. Ak by sme mali takúto stratégiu, doslova „nerozfrckáme“ našu energiu nesprávnym smerom, ale pomôže to aj stavebníkom pri orientácii sa vo vlastných zámeroch. Napríklad, keby sme ako mesto chceli, aby sa výstavba na západe Bratislavy rozbehla, mali by sme sa koncentrovať na realizáciu dopravného napojenia do tohoto územia. To ale nerobíme. Dnes sme rozbehli novú realizáciu novej električkovej radiály do Petržalky a toto by sme mali vrátane dobrej pozemkovej politiky v okolí električkovej trasy dotiahnuť a tomu by sme sa mali prioritne venovať. Mesto musí dávať jasné signály, kam sa budú v najbližšom období uberať verejné investície a nenechať sa súkromným sektorom bez predom diskutovaných  tém odviezť od predom naplánovanej cesty. Samotná samospráva musí mať  kapacity venovať sa aj mestským projektom. Odbúravanie počtu zamestnancov, delegovanie prospešne verejných činností súkromnému sektoru a šetrenie práve na odborných silách urobili samosprávu málo akčnou a množstvo rozdrobených priorít komplikuje jej činnosť. Keď som prišla na mesto , hovorili my, že nemôžeme čerpať fondy, lebo sme bohatý región. Nebudem komentovať ten bohatý región a prerozdelenie jeho bohatstva.  Ale našli sme cesty čerpania aj európskych prostriedkov na zveľadenie nášho mesta a väčšina ľudí v mojom tíme je platená práve z týchto prostriedkov.

 Prvé realizácie v podobe projektov - Bratislava sa pripravuje na zmenu klímy, Parčík Svoradova, obnova alejí, či zelené strechy na mestskom domove seniorov Archa sú dôkazom našej spoločnej práce a prinášajú viditeľné výsledky. A ešte niečo, mnohí si myslia, že mesto sa dá plánovať „ad hoc“ - sú to dlhodobé procesy a čím viac budú transparentné a doslova „prežuté“ aj s odbornou verejnosťou, o to viac budú dobre pripravené a verejnosťou akceptovateľné.

 

Nedávno, pod vašimi kanceláriami na Uršulínskej ulici, v priestoroch bývalej reštaurácie Archa, vznikol projekt verejného informačného centra o rozvoji mesta a investorských zámeroch. Priestory bývajú ale viac zatvorené ako otvorené. Je to tak? Mohla to byť výkladná skriňa urbanizmu a projektov Bratislavy. Prečo tomu tak nie je?

 Vytvoriť takéto priestory bola moja srdcová záležitosť. Využívajú sa sporadicky, pretože nie sú na ne vyčlenené peniaze v rozpočte. Každoročne o tieto prostriedky žiadam, ale asi to nevychádza. Moja predstava bola vytvoriť a prevádzkovať priestory pod patronátom hlavného architekta, kde sa bude prezentovať rozvoj mesta tak, ako to je vo Viedni a iste si pamätáte, že tento priestor mal byť prenajatý na komerčné účely a poslanci aj vedenie mesta ma v tomto podporili. Nakoniec Viedňou sa inšpirovalo aj Brno či Záhreb, kde takéto priestory už fungujú. Naučila som sa tu trpezlivosti a viem, že menšie zrealizované dobre odborne a transparentne nastavené kroky prinášajú vo verejnej správe viac ako veľké nepripravené kroky, kde ani neviete, pardón za prirovnanie, do čoho alebo na koho palec stupíte.

 (rl)

Ďakujem za odpovede a čas venovaný čitateľom Bratislavského kuriéra.

.Ingrid Konrad (1959) – vyštudovala architektúru na SVŠT (STU) v Bratislave. Po emigrácii do Rakúska v roku 1986 spolupracovala s architektmi Jánom Kočím a Thomasom Feigerom. Na Fakulte architektúry a územného plánovania na Technickej univerzity vo Viedni získala v roku 1990 titul Dipl. Ing. V rokoch 1991 až 2005 tam pôsobila najprv ako asistentka, neskôr ako lektorka. Medzičasom rozbehla svoju vlastnú architektonickú prax vo Viedni a od roku 2006 aj v Bratislave. Je autorkou mnohých stavieb od rodinných domov cez administratívne budovy a objekty občianskej vybavenosti až po urbanistické riešenia verejných priestorov. V júni 2011 bola zvolená do funkcie hlavnej architektky mesta Bratislavy.

 

2 komentáre
ODPOVEDAŤ johan | 10. 7. 2017, 06:02

Príliš veľa slov o ničom, ešteže dokáže všetko pekne opísať a snívať ako by bolo fajn, keby bola Bratislava Viedeň. A propos : Hlavného architekta ešte nezrušili ? Ako je rok dlhý nie je o ňom nič počuť a jeho vplyv na život v Bratislave nie je vidno a ani cítiť. Hlavne, že má zaistené vyhradené parkovisko a parkovacia politika je vyriešená.

ODPOVEDAŤ anna blehová | 16. 6. 2017, 10:55

To je prosím pani architektka z vašej strany výkrik do tmy? Vy to neviete ovplyvniť?

Pridajte komentár

Najčítanejšie


Rozhovory z mesta 16. október 2017 – 4715×

Bratislavčan, ktorý chce ukázať, že aj mimo ľadu je pripravený hrať za toto mesto

Anketa

Župné voľby - pôjdete voliť v sobotu 4. novembra ?

93%
2%
5%


Na začiatok stránky hore
Newsletter