Takých umelcov, ako je Gizka, nemáme veľa. Večnú optimistku, ktorá miluje tanec, spev a doslova aj klobásy. Tie sú totiž neodmysliteľnou súčasťou štedrej večere v rodine Oňových. A tak sme chceli vedieť, ako k tejto nezvyčajnej vianočnej tradícii prišlo.
Ako sa máte?
Musím povedať, že relatívne dobre. Aj v penzijnom veku, o ktorom sa hovorí, že je tou najohrozenejšou skupinou; ja to tak ale necítim. Nie som človek, čo sa poddá. Určite, že mám aj ja slabé chvíľky, ale vtedy ma Boh našťastie obdarí pozitívnymi myšlienkami.
Čo vás drží v psychickej rovnováhe?
Ako iných ľudí, občas aj mňa napadajú rôzne pochmúrne myšlienky. Napríklad, že príde čas, keď sa budem potrebovať o niekoho oprieť. Totiž, dnes som v mojej rodine ja tou oporou, či už pre manžela, deti alebo vnúčatá. U nás platí, že keď je babka v pohode, všetci sú v pohode.
Pri takýchto myšlienkach si vždy zaspomínam na skutočne ťažký život mojich rodičov a starých rodičov, ktorí prežili dve vojny - veľmi živo si pamätám, ako to opisovali. Po porovnaní našich životov mi vyjde, že stále to nie je až také zlé. Teraz v čase korony je veľmi žiadúce, aby ju ľudia zvládli hlavne psychicky.
Predsa len, máte po sedemdesiatke a vyzeráte fantasticky, vždy ste dobre naladená, plná energie. Za tým asi bude aj niečo viac, ako len vedomosť, že si žijeme lepšie než ľudia v minulosti...
Ono je to tak, že ak nás niečo trápi, odpoveď na to, čo by sme mali robiť, treba hľadať najmä vo vlastnom vnútri. Sama to robím a často; aj sviečku si zapálim na pomoc. Dotvára to upokojujúcu atmosféru, trochu to človeka spomalí. Odporúčala by som aj cvičenie jogy. Je veľký omyl, že joga je o náboženstve. Nie, joga je životný štýl.
Takže pri fyzickej sile vás drží cvičenie jogy?
Áno. Chodila som na jogu roky, aj keď nehovorím, že som v tom vyššom leveli. Nejaký čas som ju však nepraktizovala - hlavne vtedy, keď som sa cítila dobre, nemala som žiadne zdravotné problémy. Bola som plná energie, doslovne som "lietala", akoby som mala krídla. Teraz máme pristrihnuté krídla všetci a v tomto prípade je joga ozaj dobrým riešením. Treba si nájsť chvíľku pre seba a vo svojom vnútri preberať, čo by nám najviac pomohlo. Mne to veľmi pomáha.
Vie vás niečo aj nahnevať?
Trochu ma mrzí jedna moja povahová črta a síce, že si robím príliš veľké starosti o budúcnosť mojich detí a vnúčat, hoci sú už všetci dospelí a na ich život už nemám dosah. Kým som ich "držala za ruku", dali na moje rady. Bola som pre nich vzorom. Lenže prešli roky a teraz už ruku podali inému. Ja ale žijem v nádeji, že môj vplyv sa neminul účinkom a oni budú vedieť rozlišovať dobré od zlého a veľa z toho, čo som im radila, aj použijú vo svojom živote. Dnešný svet úplne iný, či už sa to týka spoločnosti, vzťahov alebo technológií. V mnohých veciach vám mladým už naša generácia nevie poradiť, pretože vývoj prebehol rýchlo. To, čo voľakedy platilo, dnes už neplatí. Existuje však veľa vecí, ktoré mali hodnotu v našich časoch a platia aj dnes. Napríklad charakter, dané slovo, oddanosť, pokora, vďačnosť, vedieť sa ospravedlniť, vedieť niekomu darovať čas – váš čas.
A práve vzácny čas ste venovali aj asi vášmu najznámejšiemu televíznemu projektu Svokra, kde ste ochotne načúvali a pomáhali cudzím rodinám. Vďaka čomu myslíte, že mala relácia taký veľký úspech?
V projekte Svokra som riešila veľmi pestré problémy - sociálne, zdravotné, výchovné, finančné... U niektorého diváka som mohla vyvolať aj dojem, že som na tie veci odborníčka. Nie je to tak, na riešenie odborných problémov som si vždy prizvala skutočných školených odborníkov. Ja som umelec - speváčka, herečka. Práca s ľuďmi - to je možno taký dar navyše. Mám to v genetickej výbave, na čo som prišla až v neskoršom veku. Uvedomila som si, že dokážem vycítiť v človeku aj niečo viac. Dokonca aj to, či je vhodný na priateľstvo alebo nie. To je taká danosť, na ktorú nie som ani pyšná, lebo som pre jej získanie nič neurobila. Dostala som to do vienka a možno aj preto som s dobrým úspechom fungovala ako televízna Svokra celých päť rokov.
Ale robiť iným bútľavú vŕbu musí byť zrejme vyčerpávajúce...
Po príchode z takej rodiny prešli tri aj štyri dni, kým som celé 5-dňové natáčanie takpovediac strávila. Lebo to sa nedá zabudnúť mávnutím prsta. Keď som sa vrátila domov, priniesla som so sebou všetky zážitky, spomienky a starosti. Najviac ma trápilo, keď som sa vrátila z rodín, kde som pre deti nevidela žiadnu budúcnosť a perspektívu. Ani v tvárach ich rodičov - tam sa to zrkadlilo. Bolo zjavné, že aj oni prežili ťažké detstvo, nedostali nič do vienka, a preto ani sami nemajú čo ponúknuť. Bol tam smútok, nedostatok, nevzdelanosť. Pre mňa to bolo niečo strašné.
Projekt Svokra je za vami, a tak prejdime na nové životné výzvy, ktorých ste sa chytili s plným nasadením. Napríklad, vrhli ste sa na sociálne siete, čo medzi vašimi rovesníčkami nie je úplná samozrejmosť.
Snažím sa. Dlhé roky som spala na vavrínoch, lebo manžel je hudobník, stavebný inžinier a všeličo iné – má veľmi široký záber a jeho absolútnou vášňou sú počítače. On zažil ešte začiatok rozmachu osobných počítačov a odvtedy ide s dobou. Tým pádom som nemala potrebu vedieť posielať maily, skypovať, atď. To všetko mal na starosti on. Ale potom som točila televíznu reláciu, kde som sama mala učiť seniorov narábať s mobilnými aplikáciami. Práve toto bola chvíľa na zmenu - kúpila som si moderný telefón a nechala som sa od manžela a detí krok za krokom vyškoliť, ako s ním narábať. A je to úžasný pocit, keď zrazu viem poslať maily, fotiť, zdieľať, lajkovať, uložiť... Je to úžasné. Už by som bez toho nevedela fungovať.
Ak by sme nežili v obmedzenom režime, tak prezraďte, akým projektom by ste sa aktuálne za bežných okolností venovali?
Keby konečne skončila pandémia a ja by som mala opäť otvorené dvere, mám jeden obrovský plán. V marci by som chcela vydať CD-čko. Možno sa pousmejete, ale bolo by to po mnohých rokoch, pretože ja nie som speváčka, ktorá každý rok krstí nové CD. Teraz mám v zásobe mnoho skladieb zo starej nádhernej slovenskej tvorby, ktoré sú veľmi vkusne muzikantsky oblečené do nového šatu. Bola by to hudba taká elegantná. To by som chcela mať do marca hotové. Potom by som obnovila moje živé koncerty, pretože dlhé roky som chodievala vystupovať naživo, či už do domovov dôchodcov, na dni a výročia obcí alebo na hodové slávnosti. No a do tretice sa teším do Klimaktéria. To je divadelné predstavenie, ktoré je divácky veľmi obľúbené. Za jeden rok sme spravili sto repríz, čo je výborný úspech. Už sa hovorí aj o pokračovaní, kde by som sa chcela ešte ukázať. Moja rola v tejto hre sa mi páči.
Máme čas sviatočný, a tak, aké tradície sú zaužívané v rodine Oňových počas Vianoc?
U nás sa nič nemení. Veľký, krásne ozdobený vianočný stromček, plný saloniek, aj keď ich nikto neje. (smiech) Salonky jednoducho musia na stromčeku visieť, pretože môj manžel z toho nepopustí. Ja ich potom po sviatkoch rozdám. Koledy hrajú celý december, hlavne naše obľúbené od Karla Gotta. Vopred napečiem medovníky, kokosové kocky. Potom makový koláč, orechový koláč a vianočku. A keď nám z vianočky zostane a medzi sviatkami trošku obschne, spravím z nej jablkový nákyp. A čo papáme na Vianoce? Prvé prídu na stôl polievky - šošovicová, aj kapustnica. Nasleduje tradičný vianočný kapor. Ako prílohu jeme obyčajný slovenský cibuľový a majonézový šalát a tiež opekané zemiaky. No a na záver to najdôležitejšie – "kežmarské klobásy" - neúdené zapekačky. Meno dostali podľa manželovho rodiska Kežmarku, kde si Vianoce bez nich ani nevedeli predstaviť.
Ale to je veľmi zvláštne. Ako k tejto tradícii prišlo?
Pre môjho muža nebolo rybacie mäso žiadnou špecialitou, keďže ho mal v detstve veľmi často na stole. Všetci muži v rodine boli totiž nadšení rybári. Po svadbe ma poprosil, aby som mu na Vianoce opiekla ich tradičné klobásky. Mne nezostalo nič iné, len si od jeho mamy, mojej svokry, vypýtať recept na ich prípravu a odvtedy sú "kežmarské klobásy" aj súčasťou nášho štedrovečerného stola. No musím povedať, že si ich obľúbila celá rodina vrátane detí a vnúčat. Je to taký praktický príklad miešania regionálnych kultúr.
Keďže jedna vaša dcéra žije v Anglicku, tak predpokladám, že tento rok asi na Vianoce nepricestuje. Už viete, ako ich budete tráviť?
Tento rok to bude trochu komplikované. Kým žili moji rodičia, ktorí už nie sú medzi nami, bol u nás vianočný priebeh skoro nemenný. Štedrý večer trávili dospelí pri jednom veľkom stole, vnúčatá pri trochu menšom kuchynskom. To preto, aby sme sa všetci zmestili, keďže sa u mňa zišli až štyri generácie – moji rodičia, my s manželom, syn s nevestou a dvomi deťmi, staršia dcéra so zaťom a tromi deťmi a mladšia dcéra. Po odchode mamy a otca sa náš počet pri sviatočnom stole zmenšil.
Ale teraz, keďže je doba taká aká je, staršia dcéra žijúca v Anglicku, tieto Vianoce asi prežije tam. Jednak kvôli sťaženému cestovaniu a aj kvôli tomu, že jej do rodiny pribudli dvaja veľkí psi, o ktorých sa nemá kto postarať. Obávam sa, že tie spoločné štedré večere, keď sa zišla celá rodina, nám zostanú len v spomienkach. Vnúčatá už odrástli a každý z nich bude chcieť časom tráviť Vianoce po svojom. No a my s manželom ich potom budeme zrejme tráviť striedavo doma na Slovensku a v Anglicku u dcéry.
Veronika Trojanová
Foto: Gizka Oňová
