Architekt Ivan Masár: Zo zrealizovanej bratislavskej výškovej výstavby som trochu v rozpakoch

So známym bratislavským architektom Ivanom Masárom z architektonickej kancelárie Bouda a Masár, sme sa pozhovárali nielen o jeho aktuálnej práci, ale aj vývoji architektúry za posledné obdobie.

-V súčasnosti ste pracovali na obnovení Pradiarne v rámci projektu ZWIRN – bývalá Cvernovka.

Bývanie, ktorého súčasťou je okrem modernej výstavby aj citlivo zakomponovaný historický prvok, v podobe budovy z roku 1900, musí mať svoje čaro.

Čo všetko ste museli zvládnuť a vymyslieť, aby Pradiareň príjemne historicky „priadla“ a zároveň bola praktická a funkčná?

Tak, ako vždy pri obnove pamiatok sme jej v prvom rade museli porozumieť. V tomto má veľký význam prvá návšteva.

Snažíte sa pri nej vnímať priestor, detaily, zvláštnosti. Vytvoríte si dojem, ktorý vo Vás ostane a ovplyvňuje celú Vašu ďalšiu prácu.

Štúdiom historických podkladov, výskumov, technických prieskumov a zámeru investora si doplníte znalosti o budove, ale ten prvotný moment je nenahraditeľný.

Snažíte sa odhadnúť, v čom spočívajú hlavné hodnoty pamiatky. Tie bývajú často skryté pod nánosmi nevhodných zásahov.

Potom sa pokúšate skĺbiť dve základné veci. Snahu o obnovenie a akcentovanie týchto hodnôt a snahu o čo najlepšie naplnenie zámeru investora. Ak sa Vám toto podarí, je úloha splnená.

V prípade Pradiarne nás najviac oslovili monumentálne halové priestory a unikátna konštrukcia s liatinovými stĺpmi a betónovými klenbičkami.

Zámer investora transformovať výrobné priestory na administratívu sme sa snažili naplniť tak, aby sme v maximálnej miere zachovali otvorený priestor.

Všetky technické a pomocné priestory, výťahy a inštalačné šachty sme sústredili do pozdĺžnej línie vnútri dispozície, na nich sme vytvorili pobytovú plošinu  s rokovacími a oddychovými plochami.

Väčšina pôvodného halového priestoru ostala voľná pre vytvorenie veľkoplošnej kancelárskej „krajiny“ podľa predstáv budúcich nájomníkov.

Samostatnou kapitolou bol návrh parteru so vstupnými priestormi, obchodmi, reštauráciou. Tu sme sa snažili o maximálne prepojenie s exteriérom, hlavne s plánovaným novým námestím a transparentné členenie v interiéri s cieľom čo najviac vnímať pôvodnú halovú dimenziu priestoru.

Čo nám prvotná obhliadka neodhalila, bola výtvarná kvalita historických fasád. Tá bola dokonale zamaskovaná modernizáciou zo šesťdesiatych rokov minulého storočia a mnohými utilitárnymi prístavbami.

Až pohľad do historických podkladov odkryl pôvodnú tvár architektúry, ktorú sme sa rozhodli v podstatných rysoch obnoviť.

-Priestorový koncept obnovy Pradiarne sa menil za pochodu, alebo ste vedeli hneď, ako ju stvárniť a upraviť?

Základný koncept sa vykryštalizoval pomerne rýchlo, našli sme na ňom zhodu s investorom aj s pamiatkarmi. Projekt sa však nevyhol ani zmenám za pochodu.

Tie boli vyvolané určitou pochopiteľnou mierou obáv o komerčnú úspešnosť celého zámeru. Pochopiteľnou preto, že skúsenosti s podobnými projektami sú u nás malé.

Zdá sa mi, že stále nie je dosť docenená pridaná hodnota priestorov v transformovanej pamiatke v porovnaní so štandardnou novostavbou.

Hovoríme síce o ikonických industriálnych pamiatkach, ale keď príde „na lámanie chleba“, všetko sa musí vtesnať do ekonomickej reality štandardného realitného trhu.

Mnohé, možno väčšina technických pamiatok v Bratislave, za posledné desaťročia ľahli „popolom“ a nikdy sa už neobnovia.

Ktoré takéto pamiatky sa vám vybavujú? Za ktorými je vám najviac ľúto a prečo? Máme ešte technické pamiatky v meste, ktoré je potrebné chrániť a zachrániť?

Je to žiaľ pravda. Bolo obdobie, keď sa majitelia pamiatok snažili pod rôznymi, niekedy až komickými zámienkami, čo najskôr pamiatku zbúrať, aby na jej mieste mohla vzniknúť štandardná novostavba.

Z ekonomického hľadiska to dávalo zmysel, na iné aspekty sa nehľadelo. Prišli sme tak o celkom slušnú časť kultúrneho dedičstva.

Treba si však uvedomiť, že na takéto mentálne nastavenie sme si postupne zvykali v priebehu mnohých minulých desaťročí, počínajúc prvou Československou republikou.

Dnes našťastie vidíme aj pozitívne príklady investorov, ktorí sa rozhodli dať pamiatkam druhú šancu.

Mali by sme si ich vážiť, nie je to jednoduché. Ak by som mal spomenúť niektoré zo zničených technických pamiatok, tak ma asi na prvom mieste napadne bývalá Káblovka na Mlynských Nivách.

Čo sa týka tých, ktoré prežili, spomeniem dve – Starú sladovňu s komínom na Cintorínskej a kotolňu kúpeľov Grossling na Kúpeľnej ulici.

-Urbanizmus a architektúra Bratislavy kedysi a dnes. Počul som názor, že Bratislava bola stavaná ako malé prístavné mesto na rieke s obmedzenými možnosťami vzhľadom na svoju geografickú polohu a že novodobí urbanisti a architekti tento jej rozmer nepochopili.

Aj preto sa tu stavalo a stavia často bez ladu a skladu. Viedeň, tá je o niečom inom. Súhlasíte s týmto  názorom? Ako vnímate urbanistický a architektonický rozvoj „modernej“ Bratislavy z hľadiska kvality života. Niekde sa vraj pri jej rozvoji,  urobili zásadné chyby. Ak áno, aké podľa vás?

Isté je, že historická Bratislava bola v porovnaní s Viedňou provinčným mestom, aj keď zažila obdobia nebývalého rozmachu, hlavne počas tureckých vojen.

Bola vtedy prakticky hlavným mestom Uhorska, sídlil v nej Uhorský snem a na Bratislavskom hrade po tri storočia uchovávali uhorské korunovačné klenoty.

Nie som urbanista, ani sa do tejto úlohy nechcem štylizovať. Nemyslím si však, že napriek všetkým rozdielom, sú problémy Bratislavy diametrálne odlišné od problémov Viedne.

Možno najväčší rozdiel je v profesionalite a v systematickom prístupe k riadeniu rozvoja mesta.

Vývoj Bratislavy je charakteristický až skokovitým nárastom počtu obyvateľstva. Z relatívne kľudného a kompaktného šesťdesiattisícového mesta sa v priebehu niekoľkých desaťročí stala polmiliónová metropola.

Bol to výsledok prirodzeného spoločenského a ekonomického vývoja, ale súčasne aj zdroj veľkej časti problémov, ktoré  dnes vnímame.

Čo sa týka kvality života, Bratislava mala a stále má veľmi dobré prírodné predpoklady. Urbanisti, architekti, inžinieri, ale aj vedenie mesta a jednotliví investori by mali vedome prispievať k tvorbe rôznorodého a vyváženého mestského prostredia, príjemného pre život.

Súčasne by sme si mali dať veľký pozor, aby sa zachovali a v tom lepšom prípade rozvíjali kompaktné plochy okrajovej aj vnútornej zelene, ktorými mesto ešte stále disponuje. 

Z môjho pohľadu najzásadnejšími chybami, ktoré sa pri rozvoji mesta urobili sú niektoré dopravné stavby, hlavne tie, ktoré vytvárajú v meste neprekonateľné, alebo ťažko prekonateľné bariéry.

Výbornými príkladmi sú Einsteinova, ktorá oddelila Petržalku od mesta ešte účinnejšie, ako Dunaj, alebo Staromestská, ktorá rozrezala staré mesto na dve časti.

A pritom v oboch prípadoch stačilo vykopať o niekoľko metrov hlbšiu jamu... V súčasnosti realizované zjazdy k podzemnému kruhovému objazdu na Mlynských Nivách tiež nebudú ukážkou mestotvornosti.

Bratislava má a bude mať vraj dva problémy. Ak sa bude rozvíjať do výšky, bude mať problém s energetickou náročnosťou. Ak do šírky, tak s dopravou.

Viete si predstaviť, ako zmeniť štruktúru osídľovania tak, aby nás tieto problémy nepostihli a mesto sa nestalo centrom stresu a nepohody?

Nemyslím si, že stres a nepohodu by priamo vyvolávalo, či sa mesto bude rozrastať do šírky, alebo do výšky.

V každom prípade je isté, že extenzívny rozvoj mesta so sebou prináša veľa problémov – vyššie nároky na dopravu, technickú infraštruktúru, ale aj organizáciu života obyvateľov, ktorí nemalú časť dňa musia venovať presunom medzi bývaním, prácou, voľnočasovými aktivitami.

To sa však dá do veľkej miery eliminovať zabezpečením multifunkčnosti jednotlivých častí mesta, kde okrem ubytovania nájdem prácu, vzdelanie, obchod, služby aj zábavu.

S tým ale súvisí aj určitá flexibilita, na ktorú nie sme zvyknutí. Hovorím napríklad o pripravenosti zmeniť bydlisko v dôsledku zmeny miesta zamestnania. V neprospech takejto flexibility hovorí aj vysoký podiel vlastníctva bytov v porovnaní s inými krajinami.

Ešte by som sa vrátil k výškovej zástavbe. Je mýtom, že výškovou zástavbou sa dosahujú vyššie hustoty.

Typickou mestskou blokovou zástavbou sa dá dosiahnuť rovnaká, prípadne aj lepšia intenzita. Popri ekonomických úvahách, ktoré súvisia asi hlavne s cenami pozemkov v danej lokalite, by sa podľa mňa mali sledovať hlavne dva aspekty.

Prvým je otázka, či pri výškovej zástavbe dokážeme v úrovni parteru vytvoriť to príjemné mestské prostredie, ktoré si spájame s predstavou kvalitného života.

Vo svete existujú veľmi dobré príklady že sa to zvládnuť dá, ale ďalej to zvýši už aj tak vysoké náklady na výstavbu výškových budov.

Druhým aspektom je, čo takáto zástavba urobí s celkovým obrazom mesta a jeho panorámou.

Toto asi nie je veľký problém v amerických mestách. V európskych pomeroch, kde sme často konfrontovaní so siluetami historických miest, prípadne s morfológiou terénu, je táto otázka veľmi vážna. Zo zrealizovanej bratislavskej výškovej výstavby som v obidvoch prípadoch trochu v rozpakoch.

Možno sa mýlim, ale kedysi bolo viac architektonických súťaží na verejné mestské priestory a nehnuteľnosti. Iste, ubudli a je ich pomaly ako šafranu. Ale predsa len – ako vnímate svoju profesiu dnes s porovnaním povedzme spred 20 – 30 rokov?

Čo zásadné sa zmenilo vo vašej profesii z pozitívneho i negatívneho hľadiska?

Architektúra je zvláštne povolanie, plné paradoxov. V jednom momente ho môžete milovať aj nenávidieť.

V jednom momente sa môžete nechať unášať až naivným optimizmom a podliehať chmúrnemu realizmu.

V tom istom momente ste súčasťou veľkého kolektívu a súčasne ste osamotený v rozhodovaní. V tom istom duchu by sa dalo povedať, že sa zmenilo všetko a súčasne sa nezmenilo nič.

Skúsim to rozmeniť na drobné. Nezmenili sa základné vzťahy. Architektúra nie je voľné umenie.

Snažíme sa vytvoriť niečo, čo bude robiť radosť nám, aj ostatným ľuďom, ale súčasne musíme naplniť predstavy investora, ktorý to celé zaplatí a prípadne v tom bude bývať, alebo pracovať dlhé roky.

A samozrejme, musí to fungovať aj po technickej stránke. Paradoxne si myslím, že za socializmu mohol mať architekt v určitých prípadoch väčšiu tvorivú slobodu.

Bol síce obmedzovaný technickými, konštrukčnými a materiálovými možnosťami, ale investor, väčšinou štátny, do tvorivého procesu veľmi nezasahoval.

Nemal na to až takú motiváciu. Dnešný súkromný investor má oveľa väčšiu ambíciu ovplyvňovať projekt. V prípade developera prevláda snaha o optimalizáciu, v prípade investícii pre vlastnú potrebu sú to osobné preferencie a predstavy investora.

Často na strane investora pracujú veľké tímy a architekt chtiac – nechtiac musí prispieť k hľadaniu konsenzu medzi rôznymi názormi v tíme investora. Výrazne sa zmenil proces navrhovania a projektovania. Súvisí to s novými technológiami a prebohatou ponukou materiálov a rôznych hotových konštrukčných riešení. Keď sa pozriem spätne na projektovanie pred tridsiatimi rokmi, bolo to krásne jednoduché.

Niečo ste vymysleli, nakreslili, prekonzultovali s projektantmi špecialistami a odsúhlasili s investorom.

Potom ste pripravili podklady pre špecialistov a odtiaľ už nebolo návratu. Ďalšie zmeny boli technicky nemožné.

V dnešnej digitálnej dobe nám pomáhajú počítačové programy, ale paradoxne nám to pridáva prácu. Meniť projekt za pochodu je technicky jednoduché a tak sa mení. Počas spracovania projektu, počas realizácie – až po kolaudáciu. Nie vždy sú však zásahy do pôvodného konceptu najšťastnejšie.

A ešte k tým súťažiam. Pomaličky ich zase pribúda. Myslím, že veľa inštitucionálnych investorov pomaly prichádza na to, že je lepšie na základe architektonickej súťaže vybrať dobré riešenie, ako v obchodnej súťaži kúpiť „mačku vo vreci“ za najnižšiu cenu.

-Na čom pracujete v súčasnosti, čo pripravujete, ak to môžete prezradiť? Na čo pekné sa môžu Bratislavčania tešiť od tandemu z dielne architektov Bouda a Masár?

Doťahujeme projekty pre niektorých klientov, ktorí postupne prichádzajú do nedávno obnovenej budovy bývalej Uhorskej priemyselnej komory na Gorkého ulici.

Veľa času venujeme realizácii Pradiarne a realizácii poslednej etapy rekonštrukcie hradu. Realizuje sa aj reštaurácia v Spilke bývalého pivovaru Stein, ktorú dozorujeme spolu s autorom interiéru Iljom Skočekom.

Popri tom projektujeme niekoľko rodinných domov, medzi nimi je aj rekonštrukcia funkcionalistickej vily z tridsiatych rokov a pokračujeme v práci pre spoločnosť KJG.  A s „naivným optimizmom“ čakáme, čo nám prinesie budúcnosť.

Ďakujem za rozhovor

Robert Lattacher

Foto a viz texte.: YIT Slovakia

xxx

PETER BOUDA A IVAN MASÁR
Peter Bouda a Ivan Masár vyštudovali Fakultu architektúry SVŠT v Bratislave a od roku 1982 sú tvorivými partnermi. Dlhodobo sa venujú problematike obnovy a rekonštrukcie architektonických pamiatok. Ocenenie Krištáľové krídlo získali za rekonštrukciu Starej radnice v Bratislave, kde vynikajúcim spôsobom zvládli pamiatkovú obnovu jednej z najvýznamnejších pamiatok hlavného mesta SR. Autorom sa podarilo vyzdvihnúť umelecko-historické hodnoty objektu a podporiť ich aj kvalitnými súčasnými architektonickými prvkami. Okrem Starej radnice patria medzi ich pozoruhodné diela v Bratislave aj pamiatková obnova areálu Bratislavského hradu, rekonštrukcia Erdödyho paláca, Apponyiho paláca, secesného gymnázia na Grösslingovej ulici i budovy Českého veľvyslanectva na Hviezdoslavovom námestí. K najnovším realizáciám patrí aj obnova budovy bývalej Uhorskej priemyselnej komory na Gorkého ulici a Spilky (kvasiarne) bývalého pivovaru Stein. Autorsky spolupracujú s mladšími kolegami z ateliéru – Jurajom Almássym, Richardom Čečetkom, Ondrejom Strýčkom a ďalšími.