Medzi miesta, na ktoré vás ich 37-ročnou škodovkou zavezú, nepatrí ani Primaciálny palác, ani Dóm sv. Martina. Peťo Chrenka a jeho brat Braňo turistov zavedú na „miletičku“, či Trnavské mýto. Viac o tejto alternatívnej cestovnej kancelárii nám v rozhovore porozprával Braňo Chrenka.
Ako to teda začalo?
Pred dvoma rokmi sme objavili dieru na trhu – išlo o alternatívne exkurzie po meste a po okolí. To bol taký prvý bod, vďaka ktorému sme o tomto začali uvažovať. Druhým bolo to, že sa nám zdalo, že ostatné regióny Slovenska sú veľmi málo propagované a navštevované a nerobia sa nejaké exkurzie z Bratislavy.
Mali ste inšpirácie napr. zo zahraničia?
Mojou prvou inšpiráciou bolo Škótsko, kde som bol na výlete s minivanom s jednou cestovkou okolo Škótska. Bol to hop on hop off výlet po krajine, čiže každý deň ten minivan išiel po istej trase a hocikto mohol nastúpiť či vystúpiť. Toto bolo asi šesť rokov dozadu. Druhou inšpiráciu bol článok o Belgičanovi, ktorý robil v jednom z najškaredších miest celej Európy pri Bruseli turistické prehliadky. Tým, že mesto sa za neudržiavané industriálne štvrte hanbilo, ich začalo rekonštruovať.
Čakal si, že by podobne mohla zareagovať aj samospráva Bratislavy?
Aj áno, ale v priebehu prvej a druhej sezóny sme museli trochu vytriezvieť. Jednak sme tých skupín nemali toľko, aby vytvorili nejakú kritickú masu a jednak sme začali cítiť, že turisti hľadajú viac zábavu ako nejakú angažovanosť. Tak sme sa snažili tieto veci nejak skĺbiť.
Kam teda turistov v Bratislave vodíte?
Miesta sme počas prvých sezón modifikovali, v súčasnosti máme niekoľko takých vytipovaných miest. Je to Hotel Bôrik so svojou históriou, politickým poslaním a krásnym výhľadom na západnú časť Bratislavy. Potom je to Slavín, to je taká tradičnejšia vec, ale tomu sa nevyhneme. Pokračujeme do centra mesta – Námestie slobody a Slovenský rozhlas, to sú stále ešte pomerne tradičné lokácie. Potom ideme na Trnavské mýto s návštevou tržnice. Tam ideme na ochutnávku malokarpatského vína, takmer medzi bezdomovcov (smiech). Odtiaľ prejdeme podchodom a okolo Domu odborov. Ďalej pokračujeme na „miletičku“ - to je návšteva trhu s ochutnávkou placiek, kapusty – vždy podľa nálady. Potom ideme do Cvernovky. To pozostáva z návštevy starých hál a laboratórií, ktoré sú ešte čiastočne otvorené. Súčasťou prehliadky je aj jazda starým výťahom. Ten niekedy funguje, niekedy nie, ale ak áno, je to skvelý a strašidelný zážitok. Z Cvernovky pokračujeme do Eurovey, to je taký kontrast voči tej „miletičke“. Na záver prejdeme cez Most Apollo do Petržalky, kde je na konci Kopčianskej vojenský bunker z roku 1938, v ktorom je aj galéria. Toto miesto síce už nie je takou alternatívou, ale už len tým, že človek navštívi miesto Železnej opony – prechádzame vlastne po asfaltke, kde bol kedysi plot medzi Slovenskom a Rakúskom – je silný zážitok.
Prečo ukazujete práve takéto miesta?
Keď niekomu poviem, že toto robíme, väčšinou reagujú tak, že „skvelé, to tu dlho chýbalo“. Takže myslím, že je to len logické vyústenie toho, čo už veľa ľudí cítilo, že by bolo zaujímavé ukázať. Keď vojdem do kníhkupectva a pozriem sa do nejakého sprievodcu po meste, vidím stále tie isté miesta a budovy a iné zaujímavé miesta zostávajú nepokryté.
Akú klientelu priťahujú vaše exkurzie?
Sú to hlavne ľudia zo západu, Briti, Američania, Nemci, Rakúšania, Škandinávci, Francúzi. V poslednej dobe aj turisti z Ázie, prekvapivo však nie Japonci – nemali sme ešte ani jedného. Takisto sme nemali ani jedného Rusa (smiech). Čo sa týka veku, spočiatku sme boli zameraní na hostely – teda vek sa pohyboval od 16 do 23 rokov. Neskôr sme začali spolupracovať s BKIS a niektorými hotelmi, takže máme už aj turistov stredného a vyššieho veku.
Zameriavate sa výhradne na zahraničných turistov, alebo sa o vaše exkurzie zaujímajú aj mimobratislavskí Slováci?
Mali sme už aj zopár Slovákov, ale to boli ľudia žijúci v Británii, čiže sa o nás zaujímajú hlavne zahraniční turisti. Slovák si pozrie Bratislavu sám a za menšie peniaze a taktiež mu to asi nepríde také zaujímavé, ako človeku zo západu.
Ako turisti reagujú na tieto miesta?
Rôzne. Boli napríklad dve Holanďanky, ktoré sa čudovali, že tu máme málo kvetov. Bolo to vo februári a na Trnavskom mýte sme videli tri betónové kvetináče v ktorých boli tri vyschnuté korienky – asi mali pravdu (smiech). Väčšinou ocenia to, že im ukazujeme ten kontrast, že majú obraz mesta veľmi pestrý. Nemajú pocit, že sú oklamaní, že im neukazujeme iba nádherné miesta alebo iba nejakú perifériu.
Peter Janovický
